Predstavte si, že ste riaditeľom firmy A a s firmou B súťažíte o diaľničný tender za, povedzme, dvesto miliárd. Máte dve možnosti, ako firmu B v súťaži poraziť. Buď sa do krvi posekáte na každej nákladovej položke, skrešete svoju cenu a počas výstavby sa budete triasť pred každým nepoisteným rizikom, či už je to objavenie močariska pod plánovanými premosteniami alebo nález podzemnej vody v tuneli.
Alebo sa môžete dohodnúť. Súťaže sú predsa tri a ich pravidlá sú nastavené tak, aby bolo samotné súťaženie pre firmy nevýhodné. Ak si s vaším manažérskym náprotivkom vo firme B podáte ruky a diaľnice si podelíte, obe firmy môžu získať viac, ako by získala vaša samotná firma A v prípade dvoch výhier v dvoch tvrdých konkurenčných bojoch. A to isté platí pre spoločnosť B. Predsa keď "vyhoria" trhové pravidlá, nikto vám pri stanovovaní ceny nemôže robiť oponenta. Kto vám povie, že si pýtate priveľa? Štátni úradníci na ministerstve dopravy? Politickí nominanti v diaľničnej spoločnosti? Tak sa s nimi podeľte! Máte možnosť vypýtať si za jeden tender sto miliárd, ale aj dvesto. Vyberiete si sto?
Máte teda v rukách zákazku za sto miliárd, ktoré môžete rozdeliť medzi menej ako desať ľudí. A kto vám v tom zabráni? Protimonopolný úrad? Úrad pre verejné obstarávanie? Na nič relevantné s úplatkárstvom stavebných firiem nikdy neprišli, a to sa hovorí, že v cestnom stavebníctve je najväčšia korupcia. Alebo sa bojíte zákona o verejnom obstarávaní? Ten predsa umožňuje pridelenie zákazky za pol miliardy bez verejnej súťaže. A ak niečo zákon neumožňuje, zákon sa dá zmeniť. Aj na hrane práva. Ste absolútne krytý.
Do cesty sa vám však predsa len môžu pripliesť tri prekážky: konkurencia, etika a hodnoty ministra dopravy. Čo s nimi?
Konkurencia sa dá odstrániť napríklad tak, že pôvodne navrhované podmienky predkvalifikácie zmeníme, aby v súťaži zostali len firmy A a B. Problém je vyriešený. S druhou bariérou, s etikou manažéra, je to ešte ľahšie. Nikto predsa nemôže so stopercentnou istotou tvrdiť, že verejný záujem má prednosť pred osudom barda slovenského stavebníctva. Kto to tu tvrdí, že záujmy voličskej masy, ktorá "žerie kecy" politikov, sú viac ako osudy tisícov vysoko kvalifikovaných a disciplinovaných zamestnancov, ktorí hýbu slovenským hospodárstvom?
Ale minister, zhodou okolností bývalý kritik netransparentných tendrov a urýchlenej výstavby diaľnic, je zodpovedný za sumu, ktorú štát firme A alebo B zaplatí. Spôsob, ako sa vyrovnať s touto bariérou, už nepoznám. Skúste však porozmýšľať. Pri PPP projektoch ide predsa o sumu, pri ktorej by aj Kašický, aj s Jureňom totálne zbledli od závisti. Ide o sumu, ktorá môže prevýšiť všetky Dzurindove aj Mečiarove privatizácie dohromady. Treba však myslieť aj na etické hodnoty ministra. Ak by sa im vzoprel, mohol by sa stať tretím odvolaným koaličníkom.
A ešte jedna vec. Cez rôznych ľudí sa snažím zistiť, ako funguje podplácanie v štátnej správe - koľko dostane politická strana a koľko konkrétni ľudia. Podľa jedného zdroja je to presne fifty - fifty a tento model vraj nereaguje ani na zmeny vlád.
Chcem ešte upozorniť, že ak vám uvedený príbeh pripomína súperenie Doprastavu so Skanskou a osoba ministra dopravy vám pripomína Ľubomíra Vážneho, tak je to iba zhoda okolností. Tento text nie je o obvineniach z nedostatku morálky, ale o tom, že sa všetci traja zhodou okolností ocitli v situácii, ktorá od lídrov vyžaduje omnoho viac mravnosti ako má väčšina z nás. Prajem preto všetkým veľa zdaru. Systém 50 : 50 totiž prostredníctvom daní financujem aj ja. Omnoho radšej by som však financoval iba urýchlenú výstavbu diaľnic, a nie hyperluxusný život manažérov a príjemcov štátnych zákaziek. Tak mi skúste vyjsť v ústrety.
StoryEditor