Nedávno bol vo Francúzsku celonárodný štrajk. Odborári tak chceli zastaviť škrty pracovných miest, zvrátiť program vládnych reforiem, ale aj zlepšenie odmeňovania a pracovných podmienok, zvýšenie minimálnej mzdy a sociálnych istôt, čo by malo následne prispieť k rastu spotreby a tým zmäkčeniu dopadu ekonomickej krízy. Z transparentov a hesiel trčal pocit krivdy a závisť na miliardové záchranné balíky pre banky, ktoré po finančných excesoch ich manažérov ešte viac naplnia vrecká ich účastinárov. Milióny štrajkujúcich našli podporu u 70 percent obyvateľstva, pritom asi 40 percent sympatizantov bolo z vládnej UMP...
Prezident Sarkozy chápe ich požiadavky ako "legitímne obavy", vyvolané ekonomickým poklesom. Zároveň prišiel s ponukou -- ústupkom pre odborárskych lídrov: nájsť spoločný program reforiem a zmrazenie reorganizácie verejného sektora počas recesie.
Výkonnosť francúzskej ekonomiky klesla z októbrových 82 na januárových 76 percent. Je to vážna predzvesť veľkého poklesu kapitálových výdavkov, vyššej nezamestnanosti a poklesu reálnych príjmov.
Napriek rétorickej hmle a taktickým kľučkám sa Sarkozymu podarilo dosiahnuť v napĺňaní svojich strategických cieľov určitý pokrok. Barometer zavádzania reforiem ukazuje, že Sarkozy už začal implementovať takmer polovicu zo 490 sľubov, ktoré obsahuje jeho prezidentský manifest.
Bezpochyby by asi bolo pre administratívu prezidenta efektívnejšie zamerať sa prioritne na menej, ale vyšších cieľov, ako na veľa malých úloh. Jasným cieľom je dodržať sľúbené záväzky týkajúce sa odmeny za tvrdú prácu, zvýšenia efektívnosti štátnej správy a zjednodušenia finančných a administratívnych bariér pre malých podnikateľov. Celkom pochopiteľne sa však dostáva do stretu s ťarchou dopadov na najširšie vrstvy spoločnosti.
Až na malé výnimky -- ako bola napríklad myšlienka vytvorenia európskych nezávislých prebytkových majetkových fondov -- jeho praktickou odpoveďou na krízu je opätovné kladenie oveľa väčšieho dôrazu na existujúce politiky, ako implementácia tých nových, navyše neistých. Z tohto hľadiska môže vyznievať populistická rétorika jednoducho ako cena, ktorú musí byť ochotný zaplatiť za zavedenie pragmatických reforiem.
Kritická situácia aktivizuje o. i. aj stúpencov altermondialismu. Táto pozícia si vyžaduje veľkú dávku trpezlivosti, a to predovšetkým od takého priameho, otvoreného politika, akým je francúzsky prezident.
Kríza o. i. vyplavila na povrch extrémnu ľavicu, ktorá považuje štrajk za prvý krok k ďalšej francúzskej revolúcii, využívajúc situáciu, v ktorej sa ocitla recesiou skúšaná druhá najväčšia ekonomika Európy. Volanie po zvrátení kapitalizmu znie ako reminiscencia na francúzske revolučné tradície a znovuoživovanie marxizmu francúzskeho typu (León Blum). Extrémna ľavica sa snaží využiť krízu a navodiť atmosféru "nového mája 1968", keď sa študentský protest spojil s najväčším generálnym štrajkom v priebehu dekád. Na február je avizovaný oficiálny vstup extrémne ľavicovej antikapitalistickej strany (Liga komunistických revolucionárov) na francúzsku politickú scénu. Jej protagonista, 34-ročný poštár, trockista Olivier Besancenot, je v súčasnosti najpopulárnejším opozičným politikom a najefektívnejším oponentom Sarkozyho. V extrémnych kruhoch francúzskej politiky sa stal akceptovanou, atraktívnou novou tvárou, ako prípadný prezidentský kandidát by našiel zázemie až u 10 percent voličov.
Sarkozy teda čelí novej politickej skúsenosti, neprebádanej výzve, ktorá preverí diapazón jeho diplomatickej a politickej obratnosti. Ide však hlavne o to, aby sa Francúzsko neschovalo pred dažďom krízy pod odkvap populizmu.
Michal Rašo, spolupracovník HN