Poslanec českého parlamentu Zdeněk Jičínský napísal sťažnosť na Ústavný súd ČR, ktorá napáda Ústav na štúdium totalitných režimov. Sťažnosť podpísali aj špičky ČSSD. Rozsiahly text tvrdí, že totalita v Československu nebola po celé obdobie medzi rokmi 1948 --1989. Niektoré pasáže sťažnosti sú hanebné.
Totalita a posttotalita
Ak vynecháme "epizódu" roku 1968, je v zásade zreteľné, že v Československu jestvovali minimálne dva rozdielne druhy, respektíve dve rôzne štádiá komunistickej totality. To prvé sa datuje od roku 1948 do polovice 60. rokov. Druhé štádium, takzvaná husákovská normalizácia, trvala od okupácie ČSSR Sovietskym zväzom do roku 1989 ("perestrojka" podľa Gorbačova sa v ČSSR vôbec nekonala).
Boli to diametrálne rôzne režimy. Päťdesiate roky sa dajú charakterizovať na jednej stane tvrdými represáliami (popravy, koncentračné tábory a triedny boj proti celým vrstvám spoločnosti). Na druhej strane bola badateľná zapálená viera v komunizmus. Marxistickému fanatizmu a obdivu k Stalinovi podľahli v 50. rokoch stovky tisícok ľudí.
Normalizáciu najlepšie vystihli dva texty Václava Havla: list Husákovi a esej Moc bezmocných -- najlepšie a najpresnejšie Havlove "neumelecké" práce, o ktorých sa učí na všetkých prestížnych svetových univerzitách. Ideálom komunizmu už v 70. rokoch takmer nikto neveril, do strany ľudia vstupovali (alebo v nej zostávali) z čistého karierizmu.
Kým Orwellova vízia totalitnej spoločnosti pracovala s predstavami myšlienkovej polície a totálnej kontroly všetkého, normalizátorom bolo úplne jedno, čo si kto myslí. A bolo im dokonca ľahostajné aj to, čo kto hovorí, pokiaľ to tak bolo doma či na chate v súkromí. Každý, kto sa chcel šplhať po spoločenskom rebríčku alebo sa iba držať koryta, musel však vieru predstierať a vykonávať prázdne rituály.
Mimoriadne odporný režim
Pre posttotalitný režim je charakteristická slabá represia (v porovnaní s 50. rokmi alebo súčasnou Kubou), ale bezhraničná poslušnosť celej spoločnosti (účasť na voľbách 99,98 %, takmer všetci v odboroch, vo Zväze československo-sovietskeho priateľstva či aspoň v ZRPŠ). Dodnes je záhadou, ako málo stačilo Husákovmu režimu na skorumpovanie všetkých.
Havlov opis posttotalitného režimu sa však dotýka najmä morálneho aspektu a aspektu svedomia jednotlivca. Je evidentné, že celý rad "vonkajších" definičných znakov totality si normalizačný režim 70. a 80. rokov udržal: jedna kandidátka Národného frontu, zákonná povinnosť pracovať, ústavou garantovaná vedúca úloha komunistickej strany, uzatvorené hranice a streľba do utečencov na nich, neexistencia slobodnej tlače, kontrola cirkví štátom a pod.
Hanebnosť Jičínskeho sťažnosti spočíva v tom, že o ničom takomto v texte nepíše. Koniec totality datuje niekam do druhej polovice 50. rokov, zdôrazňuje jeden rok trvajúcu "slobodu" roku 1968. A hovorí o takých nezmysloch -- akože sa ČSSR snažila o "zrovnoprávnenie žien". Po prvé -- ako už bolo povedané -- pracovať sa muselo, ale fakt, že ženy hrdlačili vo fabrikách na tanky, traktory alebo v chemických továrňach, súvisel výhradne s budovaním vojenskopriemyselného komplexu a ofenzívnej stratégie Varšavskej zmluvy.
Pre komunizmus bol charakteristický nedostatok všetkého (spotrebného tovaru, čerstvého ovocia aj toaletného papiera) a nerozvinuté služby. Žena, ktorá sa teperí zo špinavej fabriky preplneným a vždy meškajúcim autobusom domov, potom stojí v rade pred obchodmi, vlečie domov ťažké nákupné tašky a perie doma v koryte, lebo práčok je -- na rozdiel od Ameriky či západnej Európy -- nedostatok, to je ten najsprostejší symbol vykorisťovania žien!
A v roku 1968 síce neexistovala cenzúra, ale prídel novinového papiera a rozvrh v tlačiarňach riadilo centrálne plánovanie. Bola sloboda tlače?
Ešte naspäť k normalizácii. Nech už bola totálnou totalitou alebo nie, bol to režim mimoriadne odporný, hnusný, nemravný a zavrhnutiahodný, v mnohom odpornejší než represívne 50. roky práve v tom, ako lámal ľuďom chrbtice, korumpoval a všestranne kazil ľudí. Nie zbytočne švédsky premiér Olaf Palme nazval Husákov štát "diktatúrou kreatúr" (mimochodom -- Palme bol, pán Jičínsky, sociálnym demokratom).
Z jedného aspektu bola navyše normalizácia unikátna. Kým všetky ostatné komunistické štáty mali klasickú cenzúru (vyčiarkovali sa vety, slová, odseky), československí "vynálezcovia" hodili na index zakázaných autorov tisícky ľudí (spisovateľov, profesorov, vedcov, umelcov), ktorí nesmeli publikovať ani rozprávku pre deti.
Za jeden koniec povrazu s ODS
Iná vec je samotný Ústav na štúdium totalitných režimov. Tiež sa mi nepáči, že v štáte, kde môže byť bývalý komunista prezidentom alebo premiérom, nesmie sedieť ten istý človek v rade historického ústavu.
Celý rad bývalých straníkov sedel dlhé roky v komunistickom krimináli. Mnoho bývalých komunistov sa v časoch normalizácie správalo statočne, a dokonca išli príkladom. Zákaz vstupu bývalých členov KSČ do rady môže priniesť to, že v rámci skúmania histórie sa bude podceňovať prvok všeobecnej a celonárodnej kolaborácie. A výber rady ústavu cez Senát je priveľmi politický a stranícky. Keď som videl na propagačnej fotografii ministerstva vnútra ťahať riaditeľa ústavu Pavla Žáčka za jeden koniec povrazu s ministrom Ivanom Langerom, prišlo mi zle od žalúdka. Môžeme mať totiž oprávnené obavy, že z archívov budú do médií uvoľňované kauzy v réžii vládnucej strany.
Jan Macháček, komentátor HN, Praha
StoryEditor