Ak máme niečo radi, musíme to vraj akceptovať brutto. Nemyslím si to. Mám rád výskum, avšak neobdivujem niektoré jeho výrazové prostriedky, zbytočné epitetá a metafory. Nedávno som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii o vednej politike. Chodil som medzi postermi a stolmi s propagačnými brožúrami a zaznamenával som výstrelky vedecko-organizačnej frazeológie. Strategický plán a excelentnosť je to základné, čo sa dnes vyžaduje. Musíte byť aj na ostrí hrany, navigovať svoj ústav do budúcnosti, byť v hlavnom prúde (čo je v rozpore s originalitou), poľovať na mozgy, identifikovať bariéry a tunelovať cez ne, formulovať projekty typu fakľa, aurora, vlajková loď. Ak bude vlajková loď súčasne ľadoborcom, získate komparatívnu výhodu. Potom už nič nebude stáť v ceste, aby ste konali synergicky a inovatívne, no zároveň v celosvetovom kontexte, aby ste sa chopili šance, ktorá sa už nezopakuje, a pomohli zvýšiť európsku pridanú hodnotu skôr, ako nám európsky výskumný priestor - ERA - prerastie do globálneho - GLOREA. Kde sa berie táto tvorivosť? Súvisí s tým, že organizáciu vedy významne ovplyvňujú profesionálni administrátori, ktorých spoznáte, keď si blahoželajú k prieraznosti spásonosnej koncepcie, "cestovnej mapy" či "virtuálneho mostu", ktorý práve postavili. Vedeckí pracovníci sa, žiaľ, musia tomuto trendu prispôsobiť a ak nevedia do zložitých žiadostí o grant potrebné slová povkladať, ponúkajú im služby firmy, neraz prepojené s grantovou agentúrou. Sú vraj dokonca schopné garantovať určitú mieru úspechu. Súčet týchto úspechov je však neúspechom vedy ako takej.
Štefan Luby, predseda SAV