Keď pred dvomi rokmi nastupovala vláda Roberta Fica do úradu, v svojom Programovom vyhlásení, v pasáži o zahraničnej politike sa konštatovalo, že pôjde o jej kontinuitu a že vlastne dôjde iba k zmenám určitých akcentov. Kontinuita naozaj ostala, ale v tom zmysle, že Slovensko naďalej pôsobí v EÚ, NATO, OSN a v ďalších svetových medzinárodných organizáciách.
Po dvoch rokoch sme však svedkami toho, že z avizovaných akcentov sa stávajú nové prvky a faktory. Najvypuklejšie sa to prejavuje v otázke tzv. ekonomizácie zahraničnej služby, respektíve posilnenia ekonomickej dimenzie diplomacie. Takéto vnímanie uvedeného termínu v podaní Roberta Fica znamená rezignáciu na hodnotové a komplexné chápanie zahraničnej politiky a jej významu pre štát. Predseda vlády to najvýstižnejšie povedal počas nedávnej návštevy na ministerstve zahraničných vecí, keď konštatoval, že po vstupe Slovenska do EÚ a NATO sa ekonomická diplomacia stáva hlavnou náplňou, hlavným obsahom zahraničnej politiky. Pri iných príležitostiach povedal, že Slovensko bude v budúcnosti otvárať svoje veľvyslanectvá tam, kde máme ekonomické záujmy (napríklad Vietnam), že on bude smerovať svoje zahraničné cesty iba do krajín, kde jestvujú možnosti dvojstrannej hospodárskej spolupráce a podobne.
V praxi to podľa mňa znamená, že zahraničná politika sa zužuje na ekonomickú diplomaciu a stráca sa jej komplexné poňatie.
Zahraničná politika 4 svetových strán, tento ohlásený a opakovane zdôrazňovaný princíp súčasnej vlády v oblasti medzinárodných vzťahov znamená dezorientáciu priorít a za 2 roky okrem bombastických vyhlásení premiéra po niektorých jeho zahraničných cestách nepriniesla nijaké konkrétne výsledky. S výnimkou toho, že v rámci 4 svetových strán sa čoraz viac prejavuje posilnenie východnej dimenzie. Pre Slovensko to neveští nič dobré.
Za 2 roky sa viac ráz prejavila nejednotnosť prezentovania slovenských pozícií, vyjadrovaných hlavou štátu, predsedom vlády a ministrom (resp. ministerstvom) zahraničných vecí. Ako príklad stačí hádam uviesť postoje k otázke Kosova a k americkým plánom na protiraketovú obranu a rozmiestnenie príslušných zariadení na územie Poľska a Českej republiky. Kvôli objektivite treba poznamenať, že nakoniec to dopadlo pre Slovensko dobre (pozri otázka PRO na summite NATO v Bukurešti). No samotné individuálne nezodpovedné vyhlásenia, predovšetkým premiéra, politické škody pre Slovensko aj tak spôsobili a Slovensku škodia.
Keď hodnotíme dva uplynulé roky súčasnej vlády, ponúka sa v tejto súvislosti nástojčivo termín dvojtvárnosť. Doma -- silácke reči a gestá, určené pre domáce publikum, a v zahraničí, často v rozpore s tým čo zaznieva doma, poslušné plnenie záväzkov.
Aby to nevyznievalo ako kritika za každú cenu, treba objektívne a pozitívne zaznamenať aj dobré výsledky pôsobenia slovenskej zahraničnej služby. Predovšetkým pri plnení povinností člena Bezpečnostnej rady OSN. Tu bola slovenská diplomacia podľa akýchkoľvek -- aj tých najprísnejších -- kritérií výrazne úspešná. Bolo to vďaka kvalite našich diplomatov, ktorá sa prejavila a vynikla aj pri iných príležitostiach (napríklad vymenovanie Miroslava Lajčáka za Vysokého predstaviteľa EÚ v Bosne a Hercegovine). Za to si však vláda a premiér ťažko môžu vzťahovať kredit iba na seba.
Po dvoch rokoch pôsobenia vlády Roberta Fica možno bez zaváhania konštatovať, že došlo k oslabeniu zahraničnopolitického postavenia Slovenska. Nie k dramatickému, takému, ktoré by nás vrhlo do suterénu, alebo takému, aby na nás pozerali ako na exotov (lebo aj tak tomu kedysi bolo.) Ak sa však ďalšie akcenty, vyjadrené v Programovom vyhlásení vlády pred dvomi rokmi budú meniť na praktické princípy v zahraničnej politike (podobné tým, ako o nich píšem vyššie), kontúry slovenskej budúcnosti vo svete sa budú nepríjemne a negatívne zahmlievať.