Zúfalí rodičia utekajú pred biedou z rumunského vidieka a hľadajú prácu v iných krajinách EÚ. Svoje deti nechávajú doma na starosť iným. Od vstupu Rumunska do únie (2007) zostali tisícky detí odkázané na starostlivosť prarodičov, susedov či miestnych úradov, kým si ich rodičia hľadali prácu, často ilegálne -- na talianskych stavbách alebo v španielskych ovocných sadoch. "Tento jav je čoraz viditeľnejší," konštatuje Mariela Neagu, šéfka štátnej agentúry na ochranu detí. "Rodičia to považujú za obeť v záujme vlastných potomkov, chcú im zabezpečiť lepšiu budúcnosť."
V niektorých školách žije viac než polovica študentov bez jedného alebo obidvoch rodičov. Zdá sa, že v celom rade dedín na severe a západe Rumunska žijú iba deti a ich prarodičia. Podľa oficiálnych štatistík jeden alebo obidvaja rodičia 80 000 zo štyroch miliónov rumunských detí pracuje v zahraničí. Sociálni pracovníci a dobrovoľníci tvrdia, že ich naozajstný počet je ešte vyšší.
Bohdan Lacatus mal sedem rokov, keď jeho otec odišiel do Španielska za prácou, a 11, keď do zahraničia odišla aj jeho matka. Cintľavý chlapec s veľkými hnedými očami a tichým hlasom žije v detskom domove a čaká, kedy si po neho prídu rodičia alebo kedy nájdu pre neho pestúnsku starostlivosť. Bohdan v skrytu duše verí, že rodičia sa vrátia.
Možno bude čakať veľmi dlho, lebo úrady nevedie nájsť ani jedného rodiča. Keď jeho matka odišla z Rumunska, vzdialení príbuzní sa hádali o to, kto sa bude o neho a dvoch mladších súrodencov starať. Podľa sociálnej služby je trom deťom lepšie pod štátnou kuratelou, ktorá ich ochráni pred týraním a totálnou chudobou. Bohdan má pritom istú dávku šťastia -- našťastie neslávne povestné detské domovy z čias éry komunizmu už nejestvujú, štát začal reformovať túto časť sociálnej siete, skorumpovanej za čias totalitného režimu. Teraz je starostlivosť kvalitnejšia, lepší rozbeh reforiem však brzdí byrokracia, korupcia, nepružnosť a veľa detí je ešte mimo dosahu ochranného štítu štátu. Malé deti sa túlajú po uliciach veľkých miest, žobrú, fetujú, berú drogy.
Rumunsko požiadalo Španielsko a Taliansko, hlavné destinácie Rumunov hľadajúcich si prácu, aby v školách zaviedli pilotné jazykové programy. Od toho si sľubujú rýchlejšiu integráciu detí a stimuláciu rodičov, aby svojich potomkov brali do cudziny so sebou.
Bohdanova dedina je klasickým príkladom juhorumunského vidieka -- žijú tu z pestovania slnečnice, obilia. Konkurencia je však veľmi silná, takže väčšina ľudí horko-ťažko prežíva. Na špinavej ulici stojí zanedbaná budova školy, uprostred ovocného sadu, o ktorý sa deti starajú. V škole sa učia po anglicky a po francúzsky. "Tieto deti sa poriadne nenajedia, nemajú dobré oblečenie, sú citlivé a milé, ale bolo by pre ne lepšie, keby tu mali rodičov," hovorí Bohdanova učiteľka Marianna Mireau.
Migrácia pracovnej sily je nezanedbateľnou súčasťou rumunskej ekonomiky. Dva milióny Rumunov -- teda každý desiaty -- žije od pádu komunizmu v zahraničí. Podľa štatistík sa miera legálnej migrácie za prácou stabilizovala, nelegálna pracovná migrácia je stále veľmi vysoká.
Podľa expertov vyrastá celá generácia detí bez primeraného rodinného zázemia. Počet rokov, ktoré rumunské deti trávia v škole, patrí k najnižším v EÚ -- Filanda, matka troch detí, ktorá sa aj so svojím manželom živí príležitostnými prácami v Miláne, priznáva, že keď vlani v januári odišla do Talianska hľadať si prácu, nemohla si dovoliť zobrať so sebou deti. "Sú to moje deti a ja som z toho nanič," hovorí. "V Rumunsku nie je žiadna nádej. Tu jej máme aspoň trochu."
MONITOR čtk/reuters