Boris Tadič je prijateľnejší (pre demokratickú Európu) než Tomislav Nikolič. Aj keď oboch delí maličká názorová brázda v tom, ako vidia budúcnosť Kosova. Tadič chce ísť aj s Kosovom do EÚ a mať dobré vzťahy (aj) s Ruskom. Nikolič nechce EÚ, nechce sa vzdať Kosova a chce mať dobré vzťahy (len) s Ruskom. To, že hlavní srbskí lídri na všetkých možných miestach zdôrazňujú, že samostatné Kosovo síce neuznajú, ale ani vojensky proti tomu nič neurobia, tak to sú len také pseudopacifistické rečičky - veď postaviť sa proti celému NATO (aj keď s Putinovými generálmi za chrbtom), tak na tom by sa neodhodlali už ani Karadžič, Mladič, Plavšicová, Šešelj aj s Miloševičom na čele, keby žil.
Srbskí politici, generáli, policajti začali strácať svoje dominantné postavenie už v bývalej Juhoslávii maršala Tita, a to najprv v polovici 60. rokoch a definitívne o dekádu neskôr. Pred rokom 1939 svorníkom Juhoslávie bol strach z fašistického Talianska a neskôr z nacistického Nemecka, po roku 1945 nespochybniteľná Titova autorita.
Separatizmus a autonomizmus nie sú nič nové v tomto priestore. "Druže Tito" to aj v pokročilom veku chápal a robil všetko pre záchranu federácie. Jeho dediči to za desať rokov po jeho smrti (1980) rozmetali v mene Veľkého Srbska, respektíve aj Veľkého Chorvátska.
Kosovo je posledným korálikom západného Balkánu, ktorý spadne z umelého a prepestrého náhrdelníka etník a konfesií zloženého svetovými mocnosťami. Umelé štátne útvary sú minulosťou. Za všetky si spomeňme na Zväz sovietskych socialistických republík, pričom to nebol zväz, ale koncentračný láger národov, sovietsky bol eufemizmus pre totalitu, socializmus nahrádzal sociálne inžinierstvo a pojem republika nahrádzal vládu byzantínskych monarchov.
Srbskí politici musia pochopiť, že dlhodobé odmietanie samostatného Kosova doslova zaženie kosovských Albáncov do náručia Albánska a naozaj potom vznikne Veľké Albánsko ako východisko z krajnej núdze. A možno to takto aj v Belehrade chcú, aby si znova nabili nacionalistické delá novou muníciou. Z Veľkého Albánska sa predsa dá v belehradských politických salónoch a na námestiach dlhšie žiť ako z malej a fakticky neškodnej Kosovskej republiky.
Architekt Miloševičovej "kosovskej politiky" Dobrica Cosič si sojho času povzdychol: "Srbi vždy vyhrávali vojny, mier nie." Lenže Srbi už prehrali za posledné dvadsaťročie symbolickú vojnu so Slovincami, krvavú s Chorvátmi, s Bosnou i kosovskými Albáncami a tú diplomatickú prehrali s Macedónskom a s Čiernou Horou.
Teraz ide iba o to, ako sa Srbi môžu znova dostať na piedestál hrdinov Európy, tam, kde boli vďaka heroickému odporu voči Hitlerovi a Stalinovi: Chce to len vyhrať mier s kosovskými Albáncami. Time out po prezidentských voľbách neradno premrhať. V zbytočne nadstavenom čase balkánskej vojny totiž srbskí politici môžu len a len prehrať. Presilovke demokratického sveta a vojnou unavených vlastných občanov sa neubránia.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.