Nikdy nezabudnem na jedno májové ráno roku 2002. Počúval som český Rádiožurnál, prehľad udalostí dňa. Moderátor avizoval finále majstrovstiev sveta v hokeji a dodal: "Keď už to nevyšlo našim chlapcom, môžeme dnes večer aspoň držať palce Slovákom." Úplná banalita, ale ako na Slováka žijúceho v tom čase v Prahe na mňa silno pozitívne zapôsobila, rovnako ako srdečné prejavy českej radosti a gratulácie po tom, čo sme to finále vyhrali. Som si istý, že aj keby namiesto Rusov stál vtedy oproti nám akýkoľvek iný finálový súper (okrem Česka, pochopiteľne), na postoji českých fanúšikov by to nič nezmenilo.
Spomínam si na to v týchto dňoch znova. Nielen preto, že sa opäť hrajú majstrovstvá, v ktorých si naši ani Česi už o žiaden kov žiaľ nezahrajú, ale aj kvôli pozornosti, ktorú dnes západní susedia venujú nášmu blízkemu euru.
Je zaujímavé sledovať reakcie tamojších médií aj obyčajných ľudí. Niežeby sa tam naše euro tešilo takému záujmu ako hokej - to, samozrejme, ani zďaleka nie. Pozoruhodné je niečo iné. Podobne ako vtedy pri našom športovom triumfe, aj teraz sa dá vnímať isté prekvapenie, že sme to naozaj dokázali, že sme v niečom "pred nimi". Viac však cítiť ich neskrývané uznanie a prajný záujem o to, ako sa nám to podarilo a v čom sa od nás môžu poučiť.
Euro nie je hokej, nepretekáme sa s nikým o skorší vstup, ale aj tak táto situácia prináša zopár príjemných poznaní. Napríklad poteší, ak nám najbližší sused úprimne drží palce aj v situácii, keď nejaký úspech, súťaž-nesúťaž, dosiahneme skôr. A tiež - už celkom mimo hokeja aj eura - to svedčí o priazni národa, ktorý, napriek neraz dosť turbulentnej "veľkej politike", nám ostáva stále srdečne blízky. V Európe to nie je vôbec bežné, a tým viac je to fajn - mať takéhoto suseda.
Igor Barát je splnomocnenec vlády SR pre zavedenie eura