Pri bilancovaní práve sa končiaceho roka sa drvivá väčšina slovenských politikov môže cítiť dobre. Dôvod na to je predovšetkým v zahraničnopolitickej oblasti. Prekonali sme náskok susedov (ktorý sme im poskytli voľbami v roku 1994) a zaradili sme sa medzi favoritov pri vstupe do EÚ. Znamená to nádej na prísun investícií, a teda aj na postupné riešenie problémov spojených s nezamestnanosťou. Tu sa však výpočet dôvodov na všeobecnú spokojnosť končí, pretože parciálne ciele strán sa od seba výrazne líšia. Väčšina parlamentných strán sa hlási k pravici alebo pravému stredu, preto podporuje pokračovanie reforiem. Ich nevyhnutnosť si uvedomujú asi aj všetci občania, hoci len málokto si predstavoval, že sa začnú takou rýchlosťou a prinesú také vážne otrasy tzv. istôt. Tu je priestor pre opozíciu, ale aj pre odbory. Zdá sa, že tie sa chytili príležitosti najlepšie, hoci nie šťastne, keď sa ich boss Ivan Saktor čoraz výraznejšie profiluje ako osoba smerujúca do výsostne politických vôd: podľa niektorých hlasov by práve on mal byť vodcom budúcej zjednotenej ľavice.
Tým sa dostávame k bilancii úspechov a krachov strán. Najväčší dôvod na spokojnosť má líder ANO Pavol Rusko: jeho strana sa raketovo vyšvihla do NR SR a stala sa členom vládnej koalície. Rovnako spokojný môže byť aj predseda SDKÚ -- výsledná pozícia ním vedenej strany bola jedným z volebných prekvapení a ukončila špekulácie o jeho odchode z vrcholnej politiky. O tom, že spokojní sú aj v KDH a SMK netreba hovoriť, v DS sa tiež mohlo rozlievať šampanské. A KSS, ktorá sa po rokoch opäť dostala do NR SR, môže blahom doslova priasť.
Hlavy v smútku môžu mať, naopak, v centrále strany Smer. Z pozície volebného favorita sa dostala do opozičných lavíc, predseda strany, ktorý sa už cítil bezmála ako premiér, pôsobí ako radový poslanec. Navyše sa zdá, že ním vedené zoskupenie bude mať problémy s integritou. Tie už má najsilnejšia slovenská politická strana -- HZDS-ĽS. Predvolebný tresk v podobe odchodu gašparovičovcov bol totiž asi len prskavkou proti tomu, čo veští povolebná rebélia tkáčovcov a odhalenia, ktoré na 11. január avizuje predseda hnutia Vladimír Mečiar situáciu v žiadnom prípade neupokoja, skôr naopak. To "národniari" svoje tresky odbavili už pred voľbami, čím sa vyšachovali z parlamentnej hry, a teraz prácne hľadajú cestu k sebe (otázne bude, čo sa stane, ak Ján Slota a Anna Malíková zistia, že vedie cez ich politické mŕtvoly). Rovnako tŕnistá bude cesta k zjednoteniu ľavice. Strany, hlásiace sa k tomuto smerovaniu, sa ocitli mimo parlamentu (okrem KSS, s ktorou ostatní odmietajú spoluprácu). K bežným sporom, vyvolaným nuansami v "ľavicovosti", navyše treba prirátať osobné animozity lídrov a obraz marazmu je úplný. A na obzore sa črtá tieň Smeru, ktorého stredová cesta sa čoraz jasnejšie zatáča doľava...
Takže o budúcom roku môžeme povedať len jedno: možno nebude veselý, ale užijeme si.
StoryEditor