Medzinárodné stretnutie na Bali tento mesiac určí rámec, ktorý sa pokúsi predísť hroziacej katastrofe globálneho otepľovania (zmeny podnebia). Dnes sa už len málo pochybuje o tom, že skleníkové plyny ako oxid uhličitý spôsobujú závažné zmeny podnebia. Nepochybuje sa ani o tom, že tieto zmeny si vynútia obrovské výdavky. Nie je už otázkou, či si môžeme dovoliť s tým niečo robiť, ale skôr ako poctivým a účinným spôsobom emisie riadiť.
Kjótsky protokol bol významný úspech, hoci nezahŕňal 75 percent emisných zdrojov: USA, najväčší znečisťovateľ, ho odmietli podpísať. (Vzhľadom na to, že nová austrálska vláda ho teraz podpísala, sú USA medzi vyspelými priemyselnými krajinami jedinou brzdou.) Na rozvojové krajiny neboli uvalené žiadne požiadavky, hoci v blízkej budúcnosti sa budú podieľať najmenej polovicou emisií. A nič sa neurobilo s odlesňovaním, ktoré sa na raste koncentrácie skleníkových plynov podieľa rovnako ako USA.
O titul svetovo najhoršieho znečisťovateľa súperia USA a Čína; Amerika v súboji už dlho víťazí, ale už o niekoľko rokov si túto pochybnú poctu prisvojí Čína. Na treťom mieste je Indonézia, zásluhou prirýchleho odlesňovania.
Jedna konkrétna vec, ktorú treba na Bali urobiť, je podpora iniciatívy Koalície dažďových lesov, skupiny rozvojových krajín, ktoré si chcú zachovať svoje pralesy. Tieto krajiny zaisťujú environmentálne služby, za ktoré nedostávajú kompenzácie. Na zachovanie svojich lesov potrebujú zdroje a motiváciu. Globálny prínos ich podpory výrazne prevyšuje náklady.
Riešenie si vyžaduje všetkých
Načasovanie konferencie nie je priaznivé. Americkým prezidentom zostáva George W. Bush, dlhodobý skeptik v otázke globálneho otepľovania a človek, ktorý už dlho podkopáva multilateralizmus. Jeho úzke konexie na ropné spoločnosti v ňom vyvolávajú nechuť k tomu, aby ich nútil za znečisťovanie platiť.
Účastníci stretnutia sa napriek tomu môžu dohodnúť na niekoľkých princípoch, ktorými sa budú ďalšie rokovania riadiť. Ako prvé medzi ne patrí to, že riešenie globálneho otepľovania si vyžaduje účasť všetkých krajín. Po druhé platí, že nemožno trpieť čiernych pasažierov, takže na tých, ktorí sa nepridajú, je možné a vhodné uvaliť obchodné sankcie -- jediné účinné sankcie, ktoré v súčasnosti má medzinárodné spoločenstvo. Po tretie, problém globálneho otepľovania je taký obrovský, že je nevyhnutné zapojiť všetky nástroje.
Súčasťou riešenia musí byť lepšia motivácia. Vedie sa však prudký spor o to, či lepšie funguje systém Kjótskeho protokolu založený na limitoch a obchodovaní s kvótami, alebo zdanenie. Problémom kjótskeho systému je prideľovanie limitov, ktoré budú prijateľné pre vyspelé, ale aj rozvojové krajiny. Rozdeľovanie emisných kvót sa podobá rozdávaniu peňazí -- potenciálne stoviek miliárd dolárov.
Kľúčový kjótsky princíp -- to, že krajiny, ktoré vypúšťali viac emisií v roku 1990, majú dovolené vypúšťať viac aj v budúcnosti -- je pre rozvojové krajiny neprijateľný, pretože krajinám s vyššou DPH prideľuje väčšie emisné práva. Jediným princípom, ktorý má nejakú mravnú oporu, je pridelenie rovnakých emisných práv podľa počtu obyvateľov (s istými úpravami -- napríklad USA už svoj podiel vo svetovej atmosfére vyčerpali, takže by mali mať emisných kvót menej). Z prijatia tohto princípu by však vyplývali také obrovské platby vyspelých krajín v prospech rozvojových krajín, že ich tie prvé veľmi pravdepodobne neprijmú.
Ekonomická efektivita vyžaduje, aby náklady uhrádzali tí, ktorí emisie vytvárajú, a uhlíková daň je najjednoduchším spôsobom, ako ich k tomu prinútiť. Mohla by vzniknúť medzinárodná zmluva, že všetky krajiny zavedú uhlíkovú daň v dohodnutej výške (odrážajúcej globálnu spoločenskú cenu emisií). Skutočne má oveľa väčší zmysel zdaniť skôr zlé veci ako je znečistenie, než dobré veci ako je práca a úspory. Taká daň by zvýšila svetovú efektivitu.
Niekomu vyhovujú kvóty
Samozrejme, priemyselným spoločnostiam znečisťujúcim životné prostredie sa systém limitov a obchodovania s kvótami páči. Hoci ich nabáda, aby sa znečisťovaniu vyhýbali, emisné kvóty kompenzujú veľkú časť toho, čo by museli uhradiť v daňovom systéme. Niektoré firmy dokonca z tejto dohody finančne profitujú. Európa si navyše na koncepciu limitov a kvót zvykla a mnohí majú averziu voči skúšaniu iných možností. Nikto však doteraz nenavrhol prijateľný súbor princípov pre udeľovanie emisných práv.
Niektorých ľudí to neznepokojuje. Vzhľadom na to, že rozvojové krajiny môžu očakávať väčšie dosahy ako krajiny vyspelé, ak sa s globálnym otepľovaním nič neurobí, mnohí sú presvedčení, že ich možno lákadlami, hrozbami alebo prehováraním prinútiť, aby vstúpili do celosvetovej dohody. Vyspelé krajiny potrebujú zistiť len to, akú najnižšiu cenu budú musieť zaplatiť rozvojovým krajinám, aby sa pridali.
Rozvojové krajiny sa však obávajú, že ich nová globálna dohoda o emisiách, rovnako ako veľa iných medzinárodných dohôd, ponechá v znevýhodnenom postavení.
Nakoniec možno zvíťazí reálna politika. Dnešný svet je však iný ako svet pred 25 rokmi, či pred 10 rokmi. Bohatnúce demokracie v mnohých rozvojových krajinách spôsobujú, že ich občania sa dožadujú spravodlivého prístupu.
Na princípoch naozaj záleží. Účastníci stretnutia na Bali by mali mať na pamäti, že globálne otepľovanie je príliš vážne na to, aby sa stalo rukojemníkom ďalšieho pokusu o nátlak na chudobných.
Joseph Stiglitz je laureátom Nobelovej ceny za ekonomiku.