Lisabonský vláčik v českej verzii sa pohol smerom do stanice ratifikácia. Ešte treba schválenie v senáte a podpis prezidenta, ktorý stále vytrvalo trúbi do poľnice euroskepticizmu. Václav Klaus však už elasticky ustúpil a je ochotný podpísať Lisabon vtedy, keď írsky reparát bude úspešný. Čo je takmer isté, lebo kríza kvári Írov poriadne a EÚ s jej fondami je záchranný čln, ktorý v búrke krízy neradno opúšťať.
Vecná diskusia nad takým rozvláčnym a v mnohom nezrozumiteľným textom (a vôbec: sú všetky právne normy všeobecne zrozumiteľné?) bola potrebná, ale vyhlásenie poslankyne ODS Aleny Páralovej, že je proti zmluve preto, lebo obmedzuje suverenitu ČR, je ako keby zajtra po prílete do New Yorku oznámila, že je prekvapená, že Amerika existuje. Spor o suverenitu je hlavným kameňom úrazu, o ktorý zakopávajú najmä politici. Iná je otázka, že to je zástupný problém, umelý kameň odliaty politikmi na mieru populizmu, ktorého hlas je tak obľúbený medzi prostým ľudom, ktorý vždy v zásade cudzie nechce a svoje si nedá. Týmto obavám sa dá rozumieť medzi občanmi, ktorých nezaujíma svet za horizontom ich bydliska, ale u tých, ktorí sú elitou národa, je to čudné. Kto chce byť totálne suverénny, nech nelezie najprv po štyroch s prosíkom do nejakého spolku a potom, keď v ňom je, tak kverulantsky kope do všetkých pravidiel či obmedzení, keď mu len trochu začnú komplikovať bohorovné pohodlie vládnutia na vlastnom dvore.
Pre väčšinu Európanov je Lisabon dobrý rámec kohézie a solidarity, pre menšinu nadbytočný právny labyrint, kameň na krku slobody. Ale každý zväzok znižuje suverenitu jednotlivých článkov únie, to potom pani Páralová by mala byť konzekventne aj proti količnej vláde ODS s kýmkoľvek, nemala by sa vydať, nemala by meniť názory a nikomu v ničom ustupovať.
Byť euroskeptickým poslancom, tak za Lisabon hlasujem ako divý, lebo práve Lisabonská zmluva dáva väčšie právomoci národným parlamentom na spochybňovanie rozhodnutí EK, zavádza kvalifikovanú väčšinu vo väčšine hlasovaní a obojsmernosť pri delegovaní právomocí. A ako čerešnička na torte je tam predsa klauzula o možnosti vystúpenia z EÚ. Čo viac si môžu euroskeptici želať, keď to budú mať aj čierne na bielom.
Mýtickí českí rytieri, ktorí čakajú v hore Blaník na svoju príležitosť, aby hájili zem českú oplývajúcu "mlékem a strdím" pred nepriateľom, sa včera museli určite prebrať z driemot, lebo euroskeptická poľnica aj keď slabne, tak vytrvalo signalizuje nebezpečenstvo. Na sedlanie koní a brúsenie mečov je ešte čas, lebo je to len prvý z troch nevyhnutných krokov, aby Lisabon "vtrhol" pod Říp. Len si myslím, že keď vycválajú z Blaníka, tak rýchlo pochopia, kto chce kraj praotca Čecha a kňažnej Libuše obrať o mlieko prosperity a med solidarity.
Lisabon nie je dokonalý, ale nikto nič lepšie (a prijateľné pre väčšinu) zatiaľ nevymyslel, aby sa Európa stala súdržnejšou.
Peter Turčík