Spojené štáty sú momentálne paralyzované problémom, ktorý si spôsobili v Iraku, ale prezidentskí kandidáti sa začínajú sami seba pýtať, akými zásadami by sa mala riadiť americká zahraničná politika po Iraku. Podľa mňa by koncentrácia na globálne verejné statky -- teda veci, ktoré môže spotrebúvať každý bez toho, že by sa tým znížila ich dostupnosť pre ostatných -- mohla Amerike pomôcť dať do súladu jej globálnu dominanciu so záujmami ostatných.
Čisté verejné statky sú, samozrejme, vzácne. Väčšina sa z nich iba čiastočne blíži k ideálnemu prípadu čistého vzduchu, ktorý nemožno nikomu odoprieť a zároveň z neho môžu mať prospech všetci naraz. Najdramatickejším príkladom súčasnosti je pravdepodobne boj proti globálnym klimatickým zmenám.
Kým sa najväčší príjemca nejakého verejného statku (ako sú USA) nepostaví do čela a nevynaloží nepomerne vysoké prostriedky na jeho zaobstaranie, potom sa menším príjemcom pravdepodobne nepodarí tento statok produkovať pre ťažkosti s organizáciou kolektívnej činnosti pri veľkom počte účastníkov. Táto zodpovednosť síce často umožňuje iným, aby sa iba "viezli", lenže druhou možnosťou je, že sa nezvezie nikto.
USA by z toho mohli mať dvojaký prospech -- z verejného statku a ani zo spôsobu, ktorým v očiach ostatných legitimizujú svoju prevládajúcu moc. Amerika si môže vziať ponaučenie z 19. storočia, keď sa Veľká Británia ako vtedajšia superveľmoc postavila na čelo snahy zachovať mocenskú rovnováhu medzi veľkými európskymi štátmi, podporovať otvorený medzinárodný hospodársky systém a udržiavať slobodu námornej plavby.
Stanovenie pravidiel zachovávajúcich prístup pre všetkých je teraz rovnakým verejným statkom ako vtedy, aj keď niektoré problémy sú zložitejšie. Udržanie regionálnych mocenských rovnováh a stlmenie lokálnych snáh meniť hranice s použitím sily predstavujú pre viaceré krajiny (aj keď nie pre všetky) verejný statok. Podobne aj udržanie otvorených globálnych trhov je nevyhnutnou (nie však dostatočnou) podmienkou na zníženie chudoby v málo rozvinutých štátoch, napriek tomu, že z toho majú prospech súčasne aj USA.
Globálne verejné statky však dnes zahŕňajú aj nové témy -- nielen klimatické zmeny, ale aj zachovanie ohrozených druhov, vesmír a "virtuálne spoločné statky" kyberpriestoru. Rozumný konsenzus v americkej verejnej mienke podporuje zaistenie aj týchto a tiež "klasických" globálnych verejných statkov, i keď sa USA v niektorých otázkach, konkrétne v otázke globálnej klímy, nepodarilo stať sa lídrom.
V dnešnom svete jestvujú tri nové dimenzie globálnych statkov. Po prvé by USA mali prevziať vedúcu úlohu pri pomoci rozvíjať a chrániť medzinárodné právo a inštitúcie, ktoré by organizovali kolektívne akcie zamerané nielen na obchod a životné prostredie, ale aj na šírenie zbraní, mierové jednotky, ľudské práva a ďalšie otázky. Z poriadku, ktorý takéto úsilie nastoľuje, síce ťažia iní, ale USA rovnako. Takisto si unilateralisti na jednej strane sťažujú, že USA sú zväzované medzinárodnými režimami, ale na druhej strane platí to isté aj o ostatných.
Po druhé by mali USA urobiť z medzinárodného rozvoja vyššiu prioritu. Veľká časť chudobnej väčšiny sveta sa brodí v začarovanom kruhu chorôb, biedy a politickej nestability. Finančná a vedecká pomoc bohatých štátov je dôležitá nielen z humanitárnych dôvodov, ale aj preto, že bráni zbankrotovaným štátom stať sa zdrojom chaosu pre ostatný svet. Rovnako ani tu nie je americká bilancia priveľmi pôsobivá. Obchodný protekcionizmus často ubližuje chudobným štátom a zahraničná pomoc sa v americkej verejnosti priveľmi neteší sympatiám. Rozvoj bude dlhým procesom a medzinárodné spoločenstvo potrebuje preveriť dokonalejšie spôsoby, ako zaistiť, že pomoc sa naozaj dostane k chudobným -- prezieravosť a záujem o udržanie mäkkej sily viac-menej káže, aby sa USA postavili na čelo.
A naostatok môžu USA ako dominujúca veľmoc zabezpečovať dôležitý verejný statok tak, že budú pôsobiť ako sprostredkovateľ a organizátor. Využitím svojho sprostredkovateľského vplyvu (Severné Írsko, Maroko, Egejské more) pomohli USA zaviesť taký medzinárodný poriadok, ktorý je na prospech aj ďalším krajinám.
Súčasným kľúčovým príkladom je Blízky výhod. Niekedy je lákavé nechať neuhasiteľné konflikty "vyhniť" a jestvujú určité situácie, keď sa môžu úlohy mediátora účinnejšie zhostiť iné štáty. O rolu lídra sa USA môžu podeliť s ostatnými, napríklad s Európou na Balkáne. Často sú to však iba USA, ktoré dokážu dať znesvárené strany dohromady.
V prípade úspechu zvyšuje takáto vedúca rola americkú mäkkú silu a súčasne obmedzuje zdroje nestability. Spojené štáty môžu rovnako podnecovať ďalších, aby sa na tvorbe podobných statkov podieľali. Privítanie rastúcej moci Číny s tým, že sa stane zodpovedným členom spoločenstva, je pozvánkou na začatie takéhoto dialógu.
USA pravdepodobne zostanú prevažujúcou svetovou mocnosťou aj po tom, čo odídu z Iraku. Budú sa však musieť naučiť spolupracovať s ďalšími krajinami a podeliť sa o svoje líderstvo. Na to bude potrebná kombinácia mäkkej sily (v podobe príťažlivosti) a tvrdej sily (v podobe vojenskej moci). To však povedie k stratégii "chytrej sily" s cieľom zabezpečovať globálne verejné statky.
citáty
"USA pravdepodobne zostanú prevažujúcou svetovou mocnosťou aj po tom, čo odídu z Iraku. Budú sa však musieť naučiť spolupracovať s ďalšími krajinami a podeliť sa o svoje líderstvo. "
"Obchodný protekcionizmus často ubližuje chudobným štátom a zahraničná pomoc sa v americkej verejnosti priveľmi neteší sympatiám."
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity, USA