Oblasť cestovného ruchu nemá veľa legislatívnych "barličiek", o ktoré by sa mohli subjekty v nej podnikajúce oprieť. Väčšina právnych noriem sa zameriava na úpravu nevyhnutných podmienok, ktoré musia spĺňať prevádzkovatelia ubytovacích a stravovacích zariadení, alebo poskytovatelia služieb a organizátori zájazdov. Legislatíva, ktorá by systémovo vytvárala podmienky na rozvoj tejto oblasti, však na Slovensku absentuje.
Predkladatelia návrhu zákona o zriaďovaní a financovaní združení cestovného ruchu sa snažili vytvoriť podmienky pre vznik, založenie a pôsobnosť takýchto združení. Myšlienka to nebola nijak prevratná vzhľadom na to, že už v súčasnosti pôsobí viacero združení cestovného ruchu. Vznikli pred niekoľkými rokmi na základe legislatívy umožňujúcej združovanie občanov alebo vytváranie neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby. Aj keď činnosť väčšiny z nich stojí na eláne a entuziazme nadšencov, ktorí sa snažia do regiónu prilákať čo najviac návštevníkov, existujú aj združenia, ktoré vzniknú preto, aby sa mohli uchádzať o prostriedky z fondov EÚ a po ukončení projektu svoju činnosť ukončia.
Pravdou je, že právne normy, ktoré umožnili vznik a pôsobenie združení cestovného ruchu, nevytvárajú dostatočný priestor na ich financovanie. Ministerstvo hospodárstva teda na základe uznesenia vlády predložilo návrh zákona, ktorý by mal zabezpečiť systém financovania združení cestovného ruchu na miestnej úrovni, aj na úrovni samosprávnych krajov. Systém počítal s tým, že by združenia dostali na svoju činnosť k dispozícii prostriedky z tzv. kúpeľných a rekreačných poplatkov, ktoré sa na území daného regiónu počas roka vyzbierajú a v súčasnosti ostávajú v rozpočtoch miest a obcí. Minimálne rovnakou sumou však na financovaní združení mal participovať štát. Mal to byť systémový krok, ktorý mohol naštartovať činnosť združení v regiónoch. Členovia vlády ho však nepodporili kvôli záťaži, ktorú by predstavoval pre štátny rozpočet.
Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že najúčinnejším spôsobom zainteresovania do rozvoja cestovného ruchu v regióne je participácia všetkých podnikateľov, ktorým prítomnosť turistov na danom území prináša osoh. Niektoré štáty myšlienku doviedli oveľa ďalej tým, že do financovania a následne aj do praktickej činnosti združení okrem veľkých hotelierov zapojili aj malých živnostníkov, poskytujúcich turistom počas ich pobytu rôzne služby a členstvo v združení stanovili ako povinné.
Po povinných členstvách v istých organizáciách v uplynulých desaťročiach sa predkladatelia návrhu zákona neodvážili model povinného členstva v združení uplatniť v slovenských podmienkach. Aj zákon o zriaďovaní a financovaní združení cestovného ruchu v navrhovanej podobe však mohol podnikateľov motivovať na to, aby neprivierali oči nad ľuďmi, ktorí ubytúvajú turistov "načierno" a neodvádzajú z ich pobytu v regióne žiadne prostriedky. Ak by totiž dokázal združeniam zaručiť, že minimálne takú sumu, akú dokážu vybrať na rekreačných a kúpeľných poplatkoch dostanú na rozvoj cestovného ruchu zo štátneho rozpočtu, pravdepodobne by si navzájom viac všímali nečestné podnikateľské aktivity jednotlivcov. Ich počet totiž nie je vôbec zanedbateľný a vďaka nim ročne prichádza štát možno o oveľa viac peňazí, ako by investoval do združení cestovného ruchu.
StoryEditor