Elektronické médiá na Slovensku strácajú svoju kultúrnu a ak chcete i politickú tvár. Dávajú publiku nielen to, čo chce, ale hlavne takticky mu podhadzujú to, čo by si želať malo, a potom sa ho o tom snažia presvedčiť, že vlastne to chce. Nadchýname sa bombami senzácií, presilou akcie v bezvýznamných filmoch, nahotou a vulgárnosťou v reality šou a tvrdíme -- hej, veď taký je život! Konzumujeme to trpne, dokonca sa nám to páči a uniká nám pritom čosi podstatné. Zmysel života v dobre organizovanej demokratickej spoločnosti. Lebo všetko to nejako ústi do skepsy. To na jednej strane. A na strane druhej badať tu trend smerom k podliehaniu politickej moci a strach z nej. Ak médiá stratia nezávislosť, to nebude iba ich tragédia, ale tragédia celej spoločnosti.
Eduard Žitňanský kedysi povedal, že "spravodajstvo STV trpí oficiálnosťou". Súhlasím s ním, no pokiaľ sa týka prezentácie, tou oficiálnosťou trpia v spravodajstve viac-menej všetky slovenské televízie. Medzi reportérmi a hlásateľmi správ sa princíp tejto oficiálnosti, strnulosti, až "impotentnosti" hlboko zakorenil.
Som presvedčený o tom, že aj keď hlásatelia nemajú šancu za tie tri-štyri minúty, čo sú v 15-minútovej spravodajskej relácii na obrazovke povedať čosi svoje a čítajú zväčša iba z promptera, nie je v nich ani úsilie správať sa pred kamerou ako normálni ľudia a cez túto prizmu prezentovať svoje myšlienky k daným témam reportáží. Sedia ako sviece, strnulý pohľad do kamery, dlane pevne na stole, nepohnú telom. Nevedia sa uvoľniť, nevedia si pomôcť gestom. Štylizujú sa do akejsi oficiálnosti, akoby nám, divákom, nevedeli normálne, ľudsky a zaujato vyrozprávať daný príbeh. A pokiaľ sa týka televízneho spravodajstva, neexistuje tu ani od divákov spoločenská objednávka, aby to bolo ináč. Rating mi naznačuje, že im sa to páči tak ako to je, im to stačí.
V tejto súvislosti chcem pripomenúť krédo nestora amerického televízneho žurnalizmu Edwarda Murrowa: "Bez osobnej zaangažovanosti reportéra je televízia len znôškou agentúrnych správ a svetiel v škatuli..." Dovolil by som si dodať, že v tej "škatuli" musia byť reportéri a hlásatelia či moderátori spravodajstva prirodzení, ľudskí. Sú to poväčšine inteligentní ľudia, aj keď profesionálna úroveň niektorých je povážlivo nízka. Už viac ako desať rokov ich intenzívne pozorujem a som si istý, že niektorí z nich sa zastavili vo vývoji v presvedčení, že sú vynikajúci. A okrem toho sú príliš v zajatí tzv. falošnej objektivity, ľahostajnosti k príbehu, o ktorý práve ide. A s týmto súvisí aj iná kardinálna otázka: Čo je úlohou novinára?
Guvernér NBS Ivan Šramko v jednom interview povedal, že veci nemá zmysel vyhrocovať. On, ako sám vraví, nie je politik, jeho pozícia si vyžaduje určitý druh správania. Je totiž toho názoru, že jeho diplomatický prístup na riešenie vyhrotených problémov je prospešnejší ako vyhrocovanie situácie, ktoré nič nevyrieši. Chápem a rešpektujem ho. On je -- racionálny bankár, ja -- novinár a umelec.
Pozícia novinára -- a mimochodom aj umelca -- na vysokej priečke zodpovednosti, si v demokratickej spoločnosti na rozdiel od VIP bankára vyžaduje veci práve vyhrocovať. Je to výsostné poslanie novinára, umelca. Navzdory prezidentom, premiérom, navzdory ministrom, poslancom a aj prostým ľuďom. Dokonca navzdory novému tlačovému zákonu! To je ten rozdiel medzi bankárom a novinárom, to je ten rozdiel medzi "novinárom" a "umelcom" na jednej strane a "politikom" či "radovým občanom" na druhej strane.
Novinár, ak sa nechce spreneveriť svojmu poslaniu, musí byť objektívny, teda pracovať s faktami, no musí byť aj strážny pes demokracie a neúprosný kontrolór vlády i poslancov, psom, ktorý nielen šteká, ale aj poriadne hryzie, ak má pocit, že štekať a hrýzť je nevyhnutné. A to aj napriek výhradám a navzdory -- povedzme -- premiérovi Robertovi Ficovi. Iba v konfrontácií názorov sa spoločnosť hýbe dopredu. A to by si mal každý politik i slovenský premiér, a to ktorýkoľvek, ktorý bol, je a bude, uvedomiť!
Ernest Stredňanský, novinár, rozhlasový a televízny režisér
Do roku 1968 pôsobil Československej televízii a Československom rozhlase, po emigrácii pracoval v USA (Voice of America), je držiteľom prestížnej ceny za televíznu tvorbu Emmy Award.