Celistvú finančnú krízu vyvoláva prudký pád cien celého radu aktív, ktoré vlastnia banky a ďalšie finančné inštitúcie alebo tie, čo tvoria finančné rezervy ich dlžníkov. Liečba závisí od toho, ktorý z troch módov tento pád cien aktív definuje.
Prvý -- a "najľahší" mód -- vzniká v momente, keď investori odmietnu nakupovať za normálne ceny nie preto, že si uvedomujú podozrivé základné ekonomické ukazovatele, ale preto, že sa obávajú, že ostatných premôže panika, čo potom všetkých donúti predávať za smiešne nízke ceny.
Liečbou na tento mód -- teda na krízu likvidity spôsobenou poklesom dôvery vo finančný systém -- je zabezpečenie, aby banky a ďalšie finančné inštitúcie s hotovostnými záväzkami mohli navršovať to, čo potrebujú, prostredníctvom pôžičiek od iných bánk a finančných inštitúcií, prípadne od centrálnych bánk.
Toto pravidlo formuloval pred viac ako 100 rokmi Walter Bagehot: upokojenie trhov vyžaduje, aby centrálne banky požičiavali za sankčnú sadzbu všetkým inštitúciám v tiesni, ktoré by za normálnych okolností boli schopné poskytnúť rozumné záruky. Vo chvíli, keď budú mať všetci istotu, že bez ohľadu na panikárenie ostatných sa finančné inštitúcie nebudú musieť so stratou zbavovať nelikvidných aktív, panika vychladne.
Sankčná sadzba potom zabezpečuje, aby finančné inštitúcie nemohli profitovať z investičného správania, ktoré viedlo k ich nelikvidite -- a stimuluje inštitúcie, aby v budúcnosti boli pred touto eventualitou primerane ostražité.
V druhom móde ceny aktív klesajú, pretože si investori uvedomujú, že nikdy nemali byť tak vysoko, prípadne preto, že budúci rast produktivity bude pravdepodobne nižší a úrokové sadzby vyššie. V obidvoch prípadoch nie sú stávajúce ceny aktív naďalej zaručené.
Tento typ krízy sa nedá vyriešiť iba zábezpekou, aby si solventní dlžníci mohli požičiavať -- problémom totiž je, že banky s prevažujúcimi úrokovými sadzbami solventné nie sú. Banky sú totiž inštitúcie s relatívne malou kapitálovou základňou, ktoré investujú zverené peniaze, takže aj pomerne nízky pokles cien aktív, ktoré držia ony alebo ich dlžníci, môžu spôsobiť neschopnosť vyplácať peniaze vkladateľom, a to bez ohľadu na dĺžku procesu vyrovnania.
Aplikácia Bagehotovho pravidla by bola v tomto prípade nesprávna. Problémom nie je nelikvidita, ale nesolventnosť pri prevládajúcich úrokových sadzbách. Pokiaľ však centrálna banka zníži úrokové sadzby a hodnoverne sa zaviaže ponechať ich do budúcnosti nízke, ceny aktív sa zvýšia. Pri nízkych úrokových sadzbách tak problém zmizne, kým pri uplatnení Bagehotovho pravidla -- s vysokými sadzbami pôžičiek bankám -- by situáciu ešte viac zhoršilo.
Ľahkovážna monetárna politika môže, samozrejme, vyvolať infláciu -- a neschopnosť "potrestať" finančné inštitúcie, ktoré v minulosti ukázali zlý úsudok, môže viesť k ešte väčším problémom tohto druhu v budúcnosti. Kým je však stupeň nesolventnosti natoľko nízky, že aj pomerne malé monetárne uľahčenie môže zabrániť vzniku veľkej depresie a masovej nezamestnanosti, je to dobré riešenie pre nedokonalý svet.
Tretí mód sa podobá druhému: prasknutie bubliny alebo zlá správa o budúcej produktivite či úrokových sadzbách spôsobí pád cien aktív. Tento pád je však rozsiahlejší. Ani zmiernenie monetárnej politiky tento druh krízy nevyrieši, lebo ani primerane nižšie úrokové sadzby nedokážu zodvihnúť ceny natoľko, aby prinavrátili finančný systém k solventnosti.
Keď sa niečo takéto stane, majú vlády dve možnosti.
Po prvé -- môžu pokazený finančný systém jednoducho znárodniť a ponechať vyriešenie situácie na ministerstve financií, a čo najrýchlejšie reprivatizovať fungujúcu a solventnú časť.
Z dlhodobého hľadiska nie je vláda najlepšou formou organizácie finančného systému. A ani krátkodobo nie je priveľmi dobrá. Je to iba najlepšia organizácia, ktorá je v danom čase k dispozícii.
Druhou možnosťou je jednoducho inflácia. Áno, finančný systém je nesolventný, ale má nominálne záväzky a buď on alebo jeho dlžníci disponujú reálnymi aktívami. Ak teda vytlačíme dosť peňazí a dostatočne zodvihneme ceny, problém nesolventnosti zmizne bez rizík, ktoré by priniesol vstup vlády do investičného a komerčného bankovníctva.
Inflácia môže byť krutá a vyvolať mohutné nespravodlivé prerozdeľovanie majetku a prinajmenšom dočasné zníženie schopnosti cenového systému riadiť alokáciu zdrojov. Aj to je takmer určite lepšie než depresia.
Federálny rezervný systém USA (Fed) sa od konca roku 2007 pokúša zvládnuť plazivú finančnú krízu vyvolanú vyfúknutím bubliny na americkom trhu bývania. Najprv predpokladal, že má pred sebou krízu prvého módu -- iba a iba krízu likvidity -- a že základná liečba bude zabezpečenie likvidity v podstate solventných inštitúciách.
V posledných mesiacoch však Fed presunul pozornosť na politiku zameranú na riešenie krízy druhého módu -- na podstatnejšie monetárne uvoľnenie, a to napriek rizikám vyššej inflácie, ďalšieho morálneho hazardu a nespravodlivého prerozdeľovania príjmov. Ako nedávno uviedol viceprezident Fedu Don Kohn: "Nemali by sme držať ekonomiku ako rukojemníkov len preto, aby sme dali lekciu malému segmentu populácie."
Zatiaľ žiadny politik nezvažuje možnosť, že by sa z finančnej krízy nakoniec mohla vyliahnuť kríza tretieho módu.
J. Bradford DeLong, profesor ekonómie na Kalifornskej univerzite v Berkeley.