Za posledných dvadsať rokov sa svetové zásoby zemného plynu viac ako zdvojnásobili. Koncom roku 2005 viacerí odborníci tvrdili, že pri existujúcej spotrebe sú na 180 -- 220 rokov. Najväčšia časť známych ložísk zemného plynu sa nachádza na Strednom východe a území bývalého ZSSR -- spolu sú 2/3 svetových zásob. V poslednom období bolo lokalizovaných viacero nových nálezísk, najmä v stredoázijských republikách a v Saudskej Arábii. Ich presná identifikácia by mohla doteraz predpokladanú výšku dokázateľných zásob ešte zvýšiť.
Jednou z príčin rozšírenia využívania zemného plynu v energetike bol fakt, že jeho ťažba je lacná, podobne aj preprava, pričom je však ekonomicky najnáročnejším článkom v celom plynovom reťazci. Na prepravu sa väčšinou používajú plynovody (3/4 svetového obchodu), lodné tankery a cisternové vagóny. Náklady na prepravu klesajú s rastúcou vzdialenosťou a so stúpajúcim množstvom prepraveného zemného plynu. Najefektívnejším prepravným médiom sú plynovody prepravujúce ho v stlačenej forme -- tzv. CNG (compressed natural gas) a tankery prevážajúce plyn v skvapalnenej podobe -- tzv. LNG (liquid natural gas). Plynovody pritom v cene prepravy jednoznačne vyhrávajú.
V poslednej dekáde sa presadzujú aj tankery. Tie sú z dôvodu flexibility miesta nakládky a vykládky krátkodobo výhodnejšie, avšak pri zarátaní investícií na skvapalňovanie a spätnú regazifikáciu sú náklady na ich prevádzku vyššie. Výhodou je však slobodná voľba dopravnej cesty a množstvo a harmonogram dodávok. LNG má navyše dôležitú pozíciu v celkových bezpečnostných stratégiách už vo všetkých priemyselných ekonomikách, EÚ nevynímajúc. V súčasnosti je vo svete k dispozícii 59 terminálov a ďalších 17 sa buduje. Ku koncu mája 2007 sa využívalo 230 lodí LNG, čo je o 50 % viac ako v roku 2000, ďalších 137 LNG lodí je objednaných, čo pokrýva kapacitu špecializovaných dokov až do roku 2011. Odborníci očakávajú, že dobudovanie tejto alternatívnej prepravnej infraštruktúry by mohlo pomôcť stabilizovať nielen dodávky zemného plynu, ale aj jeho ceny.
Problémy s prepravou
Usporiadanie a forma hlavných dopravných ciest plynu -- v závislosti od miesta dodávky a miesta odberu -- sú aj hlavným dôvodom diferenciácie konečných cien. Takto vznikajú na jeho trhu i dva základné problémy. Po prvé, sieť plynovodov kopíruje tradičné dodávateľsko-odberateľské vzťahy a neberie do úvahy nové náleziská a rastúce trhy. Druhý problém je časový a súvisí s narastajúcim podielom plynu prepravovaného vo forme LNG. Skvapalňovanie a jeho opätovné odparovanie sa uskutočňuje v exportných a importných termináloch. Ich vybudovanie je náročné nielen na investície, ale hlavne na čas. Preto ich ani nie je dostatok.
Ani v prípade, ak to prírodné podmienky (napr. voľný prístup k moru) dovoľujú, nemôžu zatiaľ efektívne nahradiť neúplnú štruktúru plynovodov. Navyše, skvapalňovanie je drahé a je hlavným dôvodom zvýšených cien plynu pre tie odberateľské oblasti, ktoré sú naň odkázané. Hoci je dnes jeho podiel na celkovom spotrebovanom plyne nízky (11 %) bude sa zvyšovať. Vo všeobecnosti to však bude znamenať, že ak sa bude ťažba plynu presúvať na Blízky východ a do Strednej Ázie a ak hlavné odbytiská budú mimo týchto teritórií (USA, Veľká Británia a Japonsko), predražia sa náklady na prepravu a bude sa vytvárať tlak na celkový rast jeho cien.
Hlavné toky
Porovnanie dislokácie jeho ťažby a finálnej spotreby s obdobnými charakteristikami napr. pri rope dokazuje, že diaspóra väzieb medzi krajinami -- vývozcami a dovozcami -- hoci nie je taká jednoznačná ako pri rope, je podobná. V prípade EÚ sa však potvrdzuje, že miera závislosti od jeho dodávok z bývalého ZSSR je vyššia ako je to v prípade ropy. Z obchodovaného zemného plynu je predmetom medzinárodného obchodu zatiaľ asi len 1/5. Tento pomerne nízky podiel je daný nielen tým, že celý trh dynamicky rastie, ale aj tým, že väčšina jeho najväčších spotrebiteľov kryje vlastné potreby domácou produkciou -- SNŠ na 100 % a USA takmer na 90 %.
Únia je dnes jediným teritóriom, ktoré nie je v zásobovaní celkovo sebestačné. Dováža ročne okolo 225 mld. kubíkov plynu. Z toho je 132 mld. zo SNŠ, 55 mld. z Nórska a ostatné množstvo z Afriky, prevažne z Alžírska (asi 30 mld.) a Líbye. Ťažisko jeho prepravy sa opiera o štyri základné prepravné ťahy: z nórskeho Severného mora a zo SNŠ do Európy plynovodmi, z Afriky do Európy plynovodmi a tankermi, a napokon z teritória Oceánie do oblasti Japonska, Taiwanu a Južnej Kórey len tankermi.
Dôležitou súčasťou celého plynárenského systému sú podzemné zásobníky. Dodávky od producentov totiž v priebehu roka kolíšu, a preto najefektívnejším variantom riešenia časovej disproporcie je jeho dočasné podzemné uskladňovanie. To si nakoniec vyžaduje aj systém predajných cien "take or pay". Na tejto báze realizované dlhodobé kontrakty, najmä v EÚ, sú významným stabilizačným faktorom na trhu energie. Zásobníky umožňujú plyn dodávať v dohodnutých množstvách a zásobami súbežne aj tlmiť výkyvy cien.
Dlhodobá analýza vývoja svetového trhu plynu potvrdzuje, že na ňom možno rozlišovať dva dlhodobé trendy. Ich súčiniteľom je výška rizika jeho budúceho vývoja. Prvý spočíva v tom, že zdroje priamej produkcie tepla sa presúvajú v prospech uhlia a len čiastočne zemného plynu a druhý v tom, že rast cien ropných produktov vytvára efektívne prostredie na širšie využívanie CNG aj v cestnej a námornej doprave. Keďže v procese dynamického rastu spotreby dostupných energonosičov sa permanentne vybilancuváva výška spotreby plynu na kúrenie a v doprave, medzi týmito trendmi existuje úzka závislosť.
Fakt, že celý proces nie je ešte dynamickejší, vyplýva z toho, že nie je zatiaľ technologicky rovnocenne zvládnutý systém využívania plynu v automobiloch všetkých druhov, i to, že si ešte vyžaduje vysoké dodatočné investície. Tie nevyrovnáva ani jeho pomerne nižšia cena oproti benzínu a nafte a ani nie sú tejto tendencii prispôsobené daňové systémy jednotlivých národných ekonomík. Pokiaľ ide o vývoj na európskom trhu zemného plynu, analýzy potvrdzujú, že jeho pozícia v celkovom energetickom hospodárstve je nielen dôležitá, ale má dominantný význam aj z hľadiska celkovej energetickej bezpečnosti. Ako najzávažnejšie sa uvádzajú tieto dôvody:
1. Jeho využívanie je v súlade s európskymi environmentálnymi hodnotami, keďže spaľovanie metánu produkuje len oxid uhličitý a vodu a zmenšuje skleníkové efekty.
2. Možnosť jeho nahradenia inými nosičmi energie je obmedzená, keďže EÚ a blízke oblasti trpia nedostatkom ropy, ale aj uhlia. Jadrová energia zatiaľ prechádza obdobím kritizovania rozširovania jej využívania a existujú snahy o jej úplné utlmenie. Alternatívne druhy energie doteraz dosahujú nižší ako 5-percentný podiel na spotrebe energie EÚ a v reálnom časovom horizonte asi nebudú atraktívnou náhradou za jej tradičné zdroje.
3. Značná časť zistených zásob plynu sa nachádza v blízkosti hlavných európskych centier jeho spotreby a mali by byť po dobudovaní plánovanej siete nových plynovodov a LNG terminálov relatívne ľahko dostupné.
4. Európa nie je v zásadnom politickom spore s krajinami, ktoré majú najväčšie zásoby zemného plynu (Irán, Katar, Alžírsko a Rusko) Nejestvuje ani iná reálna strategická možnosť pre tieto krajiny ako spolupracovať s európskymi importérmi.
5. V porovnaní s NAFTA má EÚ zatiaľ takmer dvakrát nižšiu priemernú spotrebu plynu na obyvateľa.
Na európskych trhoch majú dominantné postavenie dodávky zemného plynu z Ruska. Je však otázkou, do akej miery únia bude do svojich strategických a bezpečnostných rozvojových plánov absorbovať rastúce riziká vyplývajúce zo stúpajúcej energetickej závislosti od jediného dodávateľa čoraz viac využívajúceho svoje monopolné postavenie na presadzovanie vlastných politicko-ekonomických záujmov.
StoryEditor