Októbrová schôdzka ministrov financií G7 úplne skrachovala. Jediné, na čom sa dohodli, bolo napomenutie Číny, aby revalvovala svoju menu. Hodnota jüanu je síce významná, ale nie je hlavnou otázkou, ktorú musí svetová ekonomika riešiť. Naozajstný a bezprostredný problém je to, čo sa stane s americkým dolárom. Ale skutočná otázka prosperity sa dotýka základov globálnej finančnej sústavy.
Ako až hlboko sa prepadne dolár? Ako môžeme opraviť nevyváženosť ekonomík -- Číny a potom za ňou ďaleko stojacu Európu -- exportujúcich vo veľkom do USA alebo dolárových oblastí? Utíši sa hypotekárny trh USA, od ktorého sa očakávajú v roku 2008 ešte väčšie ťažkosti, alebo infikuje celú medzinárodnú finančnú sústavu? Je tu riziko, že stúpajúce ceny ropy -- už teraz sú rekordné -- spôsobia celosvetovú neschopnosť splácať dlhy? Hora výkazov o hospodárení amerických bánk naznačuje, že sa máme naozaj čoho obávať.
Stav svetového hospodárstva je v súčasnosti veľmi zvláštny. Nedochádza k veľkým šokom, ale sú tu rôzne poklesy a krízy. Centrálni bankári sa snažia chlácholiť a vracať dôveru, ale nie sú priveľmi presvedčiví. Vlády mlčia a konajú tak trochu akoby sa nič nedialo. Podľa mnohých ekonómov, komentátorov a novinárov sú dnešné starosti prechodné a riešiteľné problémy. Na horizonte nie je žiadna všeobecná kríza.
S týmto ja nesúhlasím. Som presvedčený, že sme vstúpili do obdobia oslabovania naprieč rôznych oblastí globálneho ekonomického systému a že to môže priniesť globálnu recesiu. Ak sa máme takejto kríze vyhnúť, toto oslabovanie si žiada silnú reakciu medzinárodnej verejnosti, vrátane prísnejšej regulácie.
Prečo sa svetová ekonomika zdá taká slabučká? Po prvé -- dnešný spôsob fungovania kapitalizmu sa oproti situácii pred iba 30 rokmi veľmi zmenil. Vo vyspelých štátoch priniesol kapitalizmus v rokoch 1945 -- 1975 prudký rast, v priemere o 5 percent ročne počas dlhého času. Samozrejme -- rast podliehal výkyvom, ale nie finančným krízam toho druhu, aký dnes pravidelne registrujeme. Navyše kapitalizmus v prvých desaťročiach po 2. svetovej vojne udržiaval plnú zamestnanosť, pričom nezamestnanosť sa v Európe, Severnej Amerike a Japonsku držala okolo 2 percent. Neistota zamestnania bola vtedy takmer neznámym javom a masová chudoba zmizla.
Kľúčom k tomuto obdobiu rastu a spokojnosti boli robustné systémy sociálneho blahobytu a prevažne keynesiánskej domácej a zahraničnej hospodárskej politiky vo všetkých veľkých štátoch sveta. Všetky vyspelé ekonomiky najmä uskutočňovali politiky koncipované tak, aby zabezpečovali vysoké mzdy, ktoré zaistili vysokú spotrebu, teda rýchly rast. Akcionári sa v porovnaní s dneškom uspokojili s relatívne skromnými dividendami.
O tridsať rokov neskôr sa akcionári s týmto systémom navždy rozišli. Poprednú rolu v tejto revolúcii prevzali penzijné, investičné a hedgeové fondy. Vo všetkých vyspelých ekonomikách za posledných 25 rokov úžasne vzrástli zisky, o 8 až 10 percent HDP. Mzdy a príjmy sociálneho poistenia však zaznamenali rovnako veľký prepad.
V dôsledku tohto má rast chabé základy. Pracovná sila všade stráca istoty a vo vyspelých krajinách sa opäť objavila masová chudoba. Ako zosilnela ekonomická deregulácia, začali sa objavovať jedna kríza za druhou: od roku 1990 nastali tri výrazné krízy v Latinskej Amerike, po jednej v Rusku a Ázii, k internetovej bubline a teraz ku kríze podradných hypoték.
Po druhé -- pevný rast HDP v USA a vo Veľkej Británii v posledných 6 až 7 rokoch znehodnocuje enormné zadlženie. Spojené štáty si teraz požičiavajú 2 mld. USD denne, z toho 95 % v Ázii a 45 percent z tejto surmy od Čínskej centrálnej banky. Celkový dlh USA presahuje 39 biliónov USD, čiže približne 3,5-násobok amerického HDP.
Táto situácia bude zvládnuteľnou, iba ak sa prestanú zvyšovať ceny ropy. Pravdepodobný je však opak, pričom domáca inflácia -- stále nebezpečenstvo spôsobované uvoľňovaním ponuky peňazí zo strany centrálnych bánk v snahe pomôcť komerčným bankám -- prináša riziko vyšších úrokových sadzieb.
A naostatok -- aj keď sú dnes aktíva omnoho likvidnejšie, nepovzbudilo to dlhodobé výrobné investície. Namiesto toho ziskové rozdrobovanie zdravých spoločností uvoľnilo kapitál, ktorý odteká do nehmotných aktív, domov a ďalších foriem nehnuteľného majetku, čo vyvoláva špekulatívnu krízu. Jednoducho -- globálna ekonomika presýtená plánmi na rýchle zbohatnutie, mzdovo nadhodnotenými šéfmi a firemnými podvodmi -- stratila svoje morálne zakotvenie.
Nemôžeme dovoliť, aby tieto nebezpečné trendy neobmedzene pokračovali. Očividne plávame v ústrety bralám a celý vyspelý svet by mal byť znepokojený. Je naliehavo potrebné usporiadať globálnu konferenciu -- akýsi Bretton Woods II -- a prijať prísne pravidlá, ktoré by skrotili dnešné nezvládnuteľné finančné trhy. Ako to, bohužiaľ, ukázala nedávna schôdzka G7, svetovo najvýznamnejšie vlády dosiaľ nie sú pripravené rokovať.
Michel Rocard, poslanec EP, bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany
StoryEditor