Ako skrotiť "voodoo ekonomiku"

Američania opäť raz zavŕšili sezónu prezidentskej kampane. Na republikánskej strane sa u perohryzov, odborníkov na ovplyvňovanie verejnej mienky i mnohých ľudí, ktorí by mali mať na viac, zrazu vyvinula mimoriadna slabosť pre čosi s názvom Prieskum CPS o zamestnanosti domácností, ako údajného sprievodcu mesačnými zmenami na trhu práce. Prieskum CPS nikdy nebol na čosi také určený, ale vrhal priaznivé svetlo na zlú bilanciu Bushovej administratívy vo veci zamestnanosti.
Na demokratickej strane sa rovnaká sorta straníckych perohryzov a ľudí z public relations ako laserový lúč zamerala na zlé správy o pôsobení Georgea W. Busha v oblasti zamestnanosti a ignorovala dobré správy o výkonnosti a produktivite. Republikáni reagovali tendenčne tým, že sa sústredili na mieru nezamestnanosti, a nie na počet pracovných miest -- ako keby bolo dobrou správou, že úbohý trh práce od roku 2001 umelo stlačil počet uchádzačov o zamestnanie.
V podobnom duchu republikáni podlízavo vyzdvihovali Bushove daňové škrty. Ich ekvivalent označil Bushov otec, prezident George H. W. Bush, pred dvadsiatimi rokmi za "voodoo ekonomiku", za vrchol ekonomickej nerozvážnosti. Pritom nevenovali pozornosť tou, že porušenie rovnováhy amerických verejných financií v nasledujúcich desaťročiach doľahne na ekonomiku. Demokrati zasa predstierali, že daňové škrty ekonomiku poškodili už teraz, hoci mali vedieť, že najväčšie škody ešte len prídu.
Republikáni sa zúrivo snažili bagatelizovať verejné vnímanie dlhodobých fiškálnych problémov amerického systému sociálneho poistenia. Chceli odviesť pozornosť od toho, že Bush premárnil rozpočtové prebytky, ktoré mu zanechal prezident Clinton, tak aj možno i poslednú znamenitú príležitosť dať tieto veci v krajine do poriadku skôr, než nastane nejaká forma katastrofy. Tí istí republikáni sa zasadzovali za obmedzenie vládnych výdavkov a súčasne blokovali inštitucionálne zmeny kongresových procedúr, ktoré boli pre takéto obmedzenie potrebné.
Toto hospodárske pokrytectvo ešte prehĺbili novinári. Okrem pár dobrých článkov v ekonomicky zameranej tlači sa bolo možné dozvedieť máločo zaujímavé či relevantné o tom, či bude Amerika prosperovať.
Čiastočne na tom majú vinu ekonómovia. Laureáti Nobelovej ceny ako Edward Prescott nemajú čo vykladať o výhodách daňových škrtov a nepoukázať pritom na skutočnosť, že daňový škrt v spojení so zvýšenými výdavkami nie je vôbec daňovým škrtom, ale skôr daňovým presunom do budúcnosti -- navyše daňovým presunom, ktorý zvyšuje riziko a odrádza od akumulácie. Veľká časť problémov však pramení z toho, že novinárska obec je zle informovaná a málo zvedavá. Jej povrchnosť možno naozaj viedla manažérov kampane k presvedčeniu, že tlač ich oznámenie skreslí, a preto nenašli odvahu ani pokúsiť sa naznačiť to, čo pokladali za skutočné princípy svojej hospodárskej politiky.
Na tomto mieste by som mal ako "učený vedátor" prísť s vlastným zázračným plánom, s vlastnou dômyselnou schémou na nápravu a dať zasa svet do poriadku. Ja však žiadny plán nemám.
No nejaká iskrička nádeje existuje. Posledné dve generácie občanov sa stali svedkami vzostupu nezávislých centrálnych bánk, ktorých monetárna politika, do značnej miery izolovaná od straníckych politík, si kladie za cieľ maximálnu zamestnanosť a kúpnu silu v súlade s cenovou stabilitou. Monetárna politika nebola ani zďaleka dokonalá, ale zároveň bola oveľa lepšia než to, čo bolo predtým a znamenala víťazstvo technokracie.
Zdá sa, že americký politický systém je neschopný predkladať centrálnu rozpočtovú politiku spôsobom, ktorý by voličom umožnil urobiť si podložený úsudok a rozlišovať medzi jednotlivými kandidátmi
Možno nadišiel čas na ďalší technokratický posun: popri správnej rade centrálnej banky by vznikla rada pre rozpočtovú stabilizáciu. Podobne ako centrálna banka existuje preto, aby zaistila, že sa monetárna politika nedostane do rozporu s cenovou stabilitou, ručila by rada za to, že výdavkové právomoci zostanú v súlade s úrovňou daní stanovenou zákonom.