Publikovanie pamätí Alana Greenspana, napísaných najatým autorom pod názvom The Age of Turbulence (Vek turbulencií), vyvolalo nemálo obvinení, že napokon až takým skvelým centrálnym bankárom nebol. Stan Collender z týždenníka National Journal vidí za týmito útokmi odtlačky prstov Bieleho domu: Greenspan je napokon voči administratíve Georgea W. Busha neľútostne kritický a atakovanie dôveryhodnosti bývalých politických aktérov z republikánskeho tábora, ktorí Busha kritizujú, je štandardným protiúderom. Ako má však človek analyzovať kritiku Greenspanovho pôsobenia vo Federálnom rezervnom systéme?
Obžaloba má štyri body: Greenspan vraj chybne povzbudzoval rast neštandardných hypoték s pohyblivou úrokovou sadzbou, čo nafúklo bublinu nehnuteľností, urobil chybu, keď schválil Bushove daňové škrty, v 90. rokoch mal údajne brzdiť bublinu akciového trhu a v novom miléniu mal urobiť to isté s realitnou bublinou.
V prvých bodoch Greenspan dnes priznáva vinu. Tvrdí, že nerozumel, ako rast neštandardných hypoték lákal príjemcov úverov a investorov k podstúpeniu nebezpečného rizika. Sústredil sa na to, hovorí dnes, ako relatívne nevýhodné sú pevne úročené hypotéky pre ich príjemcov v časoch nízkej inflácie, čo bolo chybou.
Greenspan sa tiež hlási k chybe zo začiatku roku 2001. Myslel si, že Kongresu vo veci štátneho rozpočtu predkladá vyváženú správu. Vtedy vyhlásil, že je dôležité prebytky vložiť do splátky štátneho dlhu, ale že prebytky nesmú byť také veľké, aby vláda naostatok vlastnila americký priemysel. Ďalej kongresmanom povedal, že daňové škrty sú lepšie ako rast výdavkov, čo by zabezpečilo, aby prebytky priveľmi nenarástli, ale že neistota je obrovská, teda bude potom správne všetky znižovania daní zrušiť, ak by možno bola hrozba, že USA to vráti do čias deficitov. Robert Rubina a Kent Conrad ho varovali, že médiá jeho výpoveď ako vyváženú interpretovať nebudú a že Kongres si ju vysvetlí ako výhovorku k uvoľneniu fiškálnej disciplíny. Mali pravdu.
Greenspan sa takisto kajá, že zle porozumel rázu Bushovej administratívy. Myslel si, že sa k moci znova dostali jeho dobre známi realistickí priatelia z čias prezidentúry Geralda Forda. Bol si istý, že s ministrom financií Paulom O´Neilom dokáže zvíťaziť v tichej "vnútornej hre" o rozumnú politiku, bez toho, aby sa znížili k "vonkajšej hre", po ktorej by bolo jeho znovuzvolenie v roku 2004 nepravdepodobné. V tomto sa pomýlil.
Ako sú závažné tieto koncepčné a politické zločiny, ku ktorým sa teraz Greenspan priznáva? Podľa môjho názoru ide iba o priestupky. Proti nim treba postaviť to, čo bývalý minister financií Larry Summers nazýva Greenspanovou zručnosťou počas jeho pôsobenia vo Federálnom rezervnom systéme USA - ako dokázal v "zlatých rukavičkách" zahnať recesie a minimalizovať ich.
Hrdelnými zločinmi, z ktorých je Greenspan obžalovaný, sú: mal vraj urobiť viac pre zastavenie bubliny akciového trhu koncom 90. rokov a aj bubliny bývania na začiatku milénia. Tu Greenspan vinu nepriznáva.
Jediným spôsobom, ktorým by podľa neho Fed koncom 90. rokov udržal ceny akcií v rozumne vyvážených mantineloch, by bolo posunúť úrokové sadzby tak vysoko, že by to reálnej ekonomike podrazilo nohy. Úroky nastavené tak vysoko, aby potlačili špekulácie na burze, by rovnako zabrzdili výstavbu a ďalšie formy investícií, zvýšili by nezamestnanosť a vrhli hospodárstvo do recesie. Urobiť v súčasnosti výrazné zlo preto, aby sme sa vyhli možnému budúcemu nebezpečenstvu, keď naše vedomosti sú limitované a úsudok vratký, je podľa Greenspana nerozumný názor. Z tohto pohľadu pokračuje v tradícii obozretnosti, ktorá siaha od Edmunda Burkea po Johna Myanarda Keynesa.
Podobne sa Greenspan obhajuje aj v prípade bubliny nehnuteľností. Pre amerických pracujúcich bola v uplynulom polstoročí - v časoch, ktoré im nepriniesli veľa dobrého - vysoká zamestnanosť v stavebníctve priaznivá. Zdvihnutie úrokových sadzieb s cieľom obmedziť boom bývania sa aj pri spätnom pohľade ukazuje ako nerozum, keďže by cenou za to bola vysoká nezamestnanosť. A Greenspan sa vyhýba paternalizmu: nebol ochotný prijať úlohu regulátora, ktorý ľuďom hovorí, že si dom nemôžu kúpiť, aj keby im to chcel veriteľ financovať.
Greenspan by však svojej vlasti a svetu poslúžil lepšie, ak by bol pri brzdení rastu neštandardných hypoték s pohyblivou úrokovou sadzbou o niečo paternalistickejší. Poslúžil by vlasti a svetu viac, keby bol menej lojálnym republikánom vynakladajúcim úsilie vo vnútornej hre, v ktorej sa Bushových politických poradcov pokúšal presvedčiť o význame dobrej politiky, a viac nestranným správcom dlhodobej americkej fiškálnej stability. Samozrejme, tento Greenspan by nikdy nebol znovu zvolený za prezidenta Fedu.
Na záver - Greenspan v priebehu svojho správcovstva v oblasti menovej politiky slúžil USA a svetu dobre, najmä tým, čo neurobil: nepokúsil sa zastaviť akciovú a ani realitnú bublinu takým spôsobom, že by prudko zabrzdil ekonomiku.
Autor bol v administratíve Billa Clintona námestníkom ministra financií
J. Bradford DeLong, profesor ekonómie na University of California, Berkeley.