Sarkozy uspel vďaka tomu, že si osvojil témy národnej identity a prisťahovalectva. V dôsledku toho považovali mnohí voliči jeho kampaň za priveľmi odklonenú do prava. Vo Francúzsku i v celej Európe ľudia očakávali výrazne konzervatívnu vládu, niečo na spôsob administratívy prezidenta USA Georgea W. Busha.
To bola chyba. Fakt, že Sarkozy prijal za svoje tézu - francúzska identita je v ohrození - a dal si to do súvislosti s imigráciou, z neho ešte neurobí neokonzervatívca amerického strihu. Sarkozy sa to najočividnejšie rozhodol demonštrovať v zahraničnej politike.
Vládu vytvoril s vedomím, že francúzska zahraničná politika bola dlho konsenzuálna. Kľúčové zahraničnopolitické posty francúzskeho kabinetu preto dal k dispozícii ľavicovým politikom. Socialista Bernard Kouchner je šéfom diplomacie, lenže v minulosti bol ministrom humanitárnych záležitostí a námestník ministra zdravotníctva v socialistickej vláde.
Ďalší ľavičiar Jean Pierre Jouyet má na starosti európske záležitosti. Jean-Marie Bockel, socialistický starosta Mulhause, sa stal ministrom pre vzťahy s frankofónnymi krajinami. A socialisti prenikli aj do ďalších zložiek Sarkozyho vlády. Fadéle Amaraová, manažérka jednej mimovládnej organizácie obhajujúcej ženské práva, je štátnou tajomníčkou.
Druhou Sarkozyho významnou iniciatívou bolo znovuoživenie európskeho projektu. Po krachu európskej ústavy (2005) nebolo vôbec jasné, či sú rokovania, ktoré by pri zlepšovaní rozhodovacích mechanizmov EÚ priniesli iba čiastkový posun vpred, tou správnou cestou. Naostatok nehrozila nijaká kalamita a každý pochopil, že ak by Sarkozy počkal dva-tri roky a až potom riskoval reputáciu oživovaním európskej ústavy.
Sarkozy do tohto rizika išiel. A presvedčil aj ďalších európskych lídrov, aby prijali "zjednodušenú ústavu". Konečný text ústavnej zmluvy, samozrejme, ešte nejestvuje, ale úspech je reálny. To by nielen zdokonalilo mechanizmus EÚ, ale súčasne by to vyslalo signál euroskeptikom (Britom, Poliakom). Francúzsko sa nevzdáva požiadavky na "politickú" Európu, ktorá je niečím viac než iba jednotným trhom.
Tretia iniciatíva Nicolasa Sarkozyho prišla po rezignácii šéfa medzinárodného menového fondu. Túto funkciu zvyčajne obsadzuje Európan. Sarkozy všetkých prekvapil, keď kreslo ponúkol francúzskemu socialistovi Dominikovi Straussovi-Kahnovi, naozaj kompetentnému mužovi. Takto súčasne oslabil pozície socialistov vo Francúzsku. Táto voľba je vyjadrením kľúčového postoja v súčasných debatách o globálnej ekonomike. Sarkozy dáva najavo, že je hospodárskym "regulátorom", nie však globálnym liberálom presvedčeným o tom, že dnešná rovnováha trhových síl je optimálna, a teda nie je potrebná nijaká intervencia.
Aj štvrtá iniciatíva sa dotýkala zahraničných záležitostí: oslobodenia bulharských sestričiek a palestínskeho lekára väznených v Líbyi. Sarkozy pochopil, že plukovník Kaddáfi neveril dovtedajším vyjednávačom. Preto vybral za vyjednávača svoju manželku Ceciliu a pomohol tak celý prípad odblokovať.
Sarkozy sa navyše snaží zintenzívniť spoluprácu v rozvoji celého Stredomoria. Začal prezidentskou cestou do Alžírska, potom do Líbye a nasledovali cesty na úrovni ministrov do Libanonu. Zabezpečenie rozvoja v tejto oblasti bude dlhá a ťažká úloha, na ktorú sa však treba podujať.
Príprava vlády na prechod na čelo medzinárodných rozhovorov o klimatických zmenách je ďalším signálom, že Sarkozy má v úmysle oživiť Francúzsko ako globálnu silu.
Po relatívnej "neživotnosti" posledných rokov prezidentúry Jacquesa Chiraca sa do francúzskej zahraničnej politiky vrátila dynamika. To je vítaný vývoj, a nielen pre Francúzsko, lebo Sarkozyho aktivita v sebe zároveň nesie prísľub zvýšenia politického vplyvu Európy vo svete.
Michel Rocard, poslanec Európskeho parlamentu
Autor bol francúzsky premiér (1988 - 1991) a líder Socialistickej strany.
Copyright: Project Syndicate, 2007.
www.project-syndicate.org