V pondelok popoludní, hodinu po uzavretí volebných miestností a zverejnení prvých výsledkov talianskych volieb sa zdalo, že víťazstvo Strany ľudu slobody (PDL) Silvia Berlusconiho bude veľmi tesné a jednu z komôr parlamentu možno získa jeho hlavný súper, ľavicová Demokratická strana (PD) Waltera Veltroniho. O ôsmej večer, keď v talianskych televíziách bežia hlavné správy, však bolo jasné, že milánsky veľkopodnikateľ je zreteľným víťazom predčasných volieb. Rozdiel medzi PDL a PD (v koalícii s malou stranou Taliansko hodnôt) bol síce len 5 %, no vďaka koalícii, ktorú Berlusconi vytvoril s autonomistickými blokmi, milánskou Ligou severu (LN) a sicílskym Hnutím za autonómiu (predtým Liga juhu), sa vyšvihol až na 9 %.
Karikaturisti rímskych denníkov si zgustli na slovnej hračke a viaceré karikatúry sa niesli v duchu triumfu rytiera (Il Cavaliere) Berlusconiho vďaka jeho koňovi (il cavallo) Umbertovi Bossimu, lídrovi LN. Táto strana sa stala skutočným čiernym koňom volieb, keďže zisk 8 % (a dokonca dvojnásobné čísla v regiónoch Lombardia a Veneto) nikto neočakával.
Napriek drsnosti predvolebnej kampane talianska politická kultúra o čosi stúpla po tom, čo líder PD Veltroni zablahoželal svojmu súperovi k úspechu (stalo sa tak prvýkrát v histórií) a prisľúbil podporu pri nevyhnutných reformách. Berlusconi za odmenu prizval svojho súpera k obnove krajiny. Do tej sa chce staronový premiér pustiť s veľkým odhodlaním. Ako prvé prídu na rad problémy, ktorými sa Taliansko v posledných mesiacoch "preslávilo" aj za svojimi hranicami: odpadky v Neapole a krachujúci letecký podnik Alitalia.
Po získaní jasnej prevahy v parlamente bude riešenie mnohých akútnych problémov, ktoré tlačia taliansku čižmu, ďalšou podmienkou, aby Berlusconiho vláda prežila celé päťročné obdobie. Od 2. svetovej vojny sa to podarilo len jednej vláde, a to práve druhému Berlusconiho kabinetu (2001 -- 2006). Objavujú sa už aj prvé mená členov vlády, ktorí ponesú hlavnú zodpovednosť. Medzi kľúčové postavy bude patriť pravdepodobný minister ekonomiky Giulio Tremonti či minister zahraničných vecí, bývalý eurokomisár, Franco Fratini.
Talianske voľby však neboli len o klasickom politickom zápolení o správu (ovládnutie?) krajiny. Ako vo svojej analýze, ktorá vyšla včera v denníku Corriere della sera, zdôrazňuje Renato Mannheimer, "dôležitejším rozmerom týchto volieb bolo potvrdenie smerovania k bipolarizmu". Talianske voľby sa totiž nezačali pádom kabinetu Romana Prodiho v januári tohto roku, ale už v apríli 2007, keď sa Ľavicoví demokrati a stredoľaví katolíci zo strany Margherita spojili do súčasnej PD pod vedením rímskeho exstarostu a bývalého komunistu Waltera Veltroniho. Na tento ťah musel Silvio Berlusconi urýchlene reagovať vytvorením PDL zloženej na báze jeho strany Forza Italia a pravicovej Národnej aliancie. Nečakaný pád Prodiho vlády spôsobil, že pod značku PDL sa Berlusconimu nepodarilo dostať nerozhodných kresťanských demokratov (UDC), ktorí sú nakoniec jedinou stranou, ktorá sa dostala do parlamentu bez toho, aby bola začlenená do jednej z dvoch hlavných koalícií. Za tie hlasovalo vyše osem z desiatich voličov. V Taliansku sa tak zrejme končí éra množstva malých strán v parlamente, ktoré boli jedným z hlavných dôvodov politickej nestability a častého pádu vlád.
Tretia vláda Berlusconiho má jedinečnú šancu stabilizovať politickú situáciu v roztrieštenej krajine a pustiť sa do nepopulárnych ekonomických reforiem, ktoré so stagnujúcim hospodárstvom, vysokými daňami a nízkymi platmi Taliansko veľmi potrebuje. Je to zároveň posledná šanca pre starnúceho miliardára aspoň o čosi zlepšiť svoju pokazenú povesť doma i v zahraničí.
Imrich Gazda, spolupracovník HN, Rím