Už od diela Franka Ramseyho (1928) ekonómovia prijímajú utilitárny argument, že dobrú ekonomiku charakterizuje to, že návratnosť investícií nie je mnohonásobkom – ani nie trojnásobkom – miery hospodárskeho rastu per capita. Ekonomika, v ktorej sú zisky z investícií vo vzťahu k tempu rastu vysoké, sa vyznačuje nedostatočnosťou úspor a investícií.
Táto myšlienka dala vzniknúť tiež veľmi silnej domnienke, že keď ekonomika ako celok nedostatočne šetrí a investuje, vláda by k usporiadaniu problému mala prispieť tak, že bude hospodáriť s prebytkami, aby komplikácie nezhoršila deficitným hospodárením, ktoré vysušuje fond súkromných úspor, ktorými sa dajú financovať investície. Práve preto má väčšina ekonómov k schodkom jastrabí postoj.
Samozrejme, v priebehu depresií musia vlády hospodáriť s deficitom, aby stimulovali dopyt a brzdili rastúcu nezamestnanosť. Navyše – veľa krízových štátnych výdavkov za bežné položky je naozaj najlepšie považovať za národné úspory a investície. Franklin Delano Roosevelt nemohol urobiť lepšiu investíciu v prospech budúcnosti USA a sveta než viesť totálnu vojnu proti Adolfovi Hitlerovi. Podobne prezidenti George W. Bush a Bill Clinton si mali v 90. rokoch uvedomiť, že vynikajúcou investíciou do budúcnosti sveta by bolo niečo ako Marshallov plán pre východnú Európu, ktorý by pomohol s prechodom od komunizmu.
Pravidlo hovorí, že vlády by nemali hospodáriť s deficitmi, ale s prebytkami, a tak rôzni ekonomickí poradcovia amerických prezidentov boli obhajcami smerovania k rozpočtovým prebytkom, s výnimkou obdobia mizivého dopytu a hroziacej depresie. Zásadne to platilo pre ekonomických poradcov éry Eisenhowera, Nixona, Forda a ďalej pre poradcov G. H. W. Busha a Billa Clintona.
Pre Reaganových poradcov to platilo tiež. Niektorí z nich (Beryl Sprinkel a Lawrence Kudlow) neverili, že daňové škrty zo začiatku 80. rokov vyvolajú také závažné deficity, akými v skutočnosti boli. Iní – Martin Feldstein a Murray Weidenbaum – si dôsledky Reaganových daňových škrtov uvedomovali a v rámci úradu boli ich tvrdými odporcami, aj keď verejne mlčali.
Od roku 1945 sa od tohto konsenzu vlastne odchýlili iba ekonomickí poradcovia G. W. Busha. Niekoľkí z nich tak konali preto, lebo rozvíjajú kariéru ako stranícki republikáni, takže ich prioritou je politikom v strane hovoriť to, čo chcú počuť (tu si spomeniem na Josha Boltona a Mitcha Danielsa). Čo sa týka ostatných, dôvody, prečo podporujú politiku Bushovej vlády zameranú na odčerpávanie úspor, zostávajú záhadou. Nezdá sa ale, že by mali chúťky na doživotné výhody bufetu v Bielom dome, alebo by si svojím „áno“ Georgeovi W. Bushovi otvárali dvere do budúcnosti.
Ich zlyhanie prináša dilemu demokratickým ekonómom, ktorí sa k deficitom stavajú ako jastrabi a snažia sa stanoviť, aké ekonomické politiky by boli dobré, keby sa prezidentom stal Barack Obama. Tí z nás, ktorí sme pôsobili v Clintonovej vláde a zo všetkých síl sa snažili dať americké financie do poriadku a premeniť deficity na prebytky, si úplne zreteľne uvedomujeme, že po dvoch funkčných obdobiach G. W. Busha sú pomery horšie, než keď sme v roku 1993 začínali. Naši nástupcovia vo svojej honbe za víťazstvom v triednom boji prostredníctvom posilnenia nerovnosti americkej distribúcie príjmov zmarili celú našu prácu.
Reťaz je tak pevná, ako je pevný jej najslabší článok a zdá sa zbytočné pracovať na posilňovaní demokratických článkov v reťazci fiškálneho poradenstva, keď republikánske ohnivká sú nielen slabé, ale chýbajú. Politickí poradcovia budúcich demokratických vlád môžu argumentovať tým, že jediný spôsob, ako republikánom zviazať ruky a odradiť ich od ďalšej ofenzívy v boji za polarizáciu majetkových pomerov, je prehĺbiť deficit až tak, že sa ho už aj oni začnú strašne báť.
Mohli by mať pravdu. Fiškálne politiky zamerané na tvorbu prebytkov, ktoré v Clintonovej vláde zaviedol Robert Rubin a jeho kolektív, by boli veľmi na prospech Amerike, keby Clintonovu vládu vystriedal dajaký normálny nástupca. Akou fiškálnou politikou sa má budúca demokratická vláda riadiť, keď nejestvuje záruka, že jej republikánsky nástupca bude znova „normálny“? To je ťažká otázka a ja nemám na ňu odpoveď.
Je tu ale jedna fiškálna zásada, ktorú treba ctiť. Fiškálne deficity také veľké, že ženú pomer zadĺženia k HDP do výbušného vzostupného trendu, nefungujú iba ako brzda dlhodobého hospodárskeho rastu, ale tiež vytvárajú možnosť, že ekonomika môže kedykoľvek naraziť na okamžitú makroekonomickú a finančnú katastrofu. Razantnejší jastrabí postoj už v budúcich demokratických vládach nemusí byť možný, a aj keby bol, nemusel by byť vhodnou politikou, vzhľadom k pravdepodobnej povahe následných vlád. Stabilizácia pomeru zadĺženia k HDP by preto mala byť hranicou, ktorú nie je možné prekročiť.
profesor J. Bradford DeLong, Kalifornská univerzita v Berkeley
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org