Bolo to Francúzsko, ktoré v roku 2005 odmietlo spolu s Holandskom euroústavu. Po nástupe nového prezidenta Nicolasa Sarkozyho akoby sa postoj Francúzov podstatne zmenil vo vzťahu k EÚ. Ústretovosť a otvorenosť, veľké gestá -- to dnes charakterizuje francúzsku diplomaciu, ktorá vytvára dojem, že Francúzsko je spasiteľom Európy. Mimochodom, Francúzsko má vôbec najviac generálnych riaditeľov (41) v rámci inštitúcií EÚ. Popritom v tichosti obsadilo tri kľúčové posty svetovej ekonomiky: predsedu Svetovej obchodnej organizácie, Medzinárodného menového fondu a Centrálnej európskej banky. A boli to hlavne Francúzi, ktorí blokovali rokovania o liberalizácii svetového obchodu obhajujúc ich dotačný systém v poľnohospodárstve, ako i neplnenie ekonomických ukazovateľov pre eurozónu. Nie náhodou Sarkozy kritizuje politiku ECB predražovania eura. Jednoducho chce zmäkčiť maastrichtské kritériá v eurozóne (už aj tak ich plní iba Luxembursko) a zdržiavať akúkoľvek liberalizáciu svetového obchodu, pretože by to mohlo poškodiť francúzske záujmy. Aj nový šéf MMF Dominique Strauss -- Kahn, ktorý bude oficiálne uvedený do úradu 1. novembra, hovorí o potrebe limitovať rast výdavkov a ich redukciu. Strauss -- Kahnova pozícia bude mať synergický efekt s pozíciou Jeana-Claudea Trichetova v ECB, keďže európska pozícia mu bude veľmi blízka.
Francúzsky prezident, ako i väčšina jeho vlády, budú presadzovať francúzsky liberálny model. Poradca prezidenta historik Max Gallo hovorí o protikladnom pohybe svetového liberálneho ekonomického modelu a sociálneho modelu národných štátov, čo má za následok diskrepancie v Európe. Podľa Francúzov je ich model -- chrániť a rešpektovať dosiahnuté sociálne výhody vo Francúzsku a opatrne liberalizovať ekonomiku -- vzorom pre Európu. Aj preto Sarkozy presadil v novom texte európskej zmluvy vymazanie textu o slobodnej a ničím nerušenej hospodárskej súťaži.
Francúzska vláda na začiatku svojho vládnutia chcela postupne rušiť všetky sociálne výhody a liberalizovať ekonomiku. Zistila však, že odpor je veľký, vedie k masovým štrajkom (doprava), čo prinúti exekutívu modifikovať reformy (až 53 % Francúzov podporuje požiadavky štrajkujúcich dopravcov).
Nebezpečenstvom nielen pre Francúzov, ale aj pre Európanov, predstavuje francúzsky technokratický štýl presadzovania dôležitých vládnych opatrení bez účasti verejnosti, čoho dôsledkom sú súčasné štrajky. Na politickú objednávku prezidenta prebieha proces rýchleho schvaľovania novej európskej zmluvy pod tlakom a bez diskusie s európskou verejnosťou. Dôsledkom tejto chyby môže byť, že sa verejnosť nielen vo Francúzsku, ale aj inde v EÚ, nestotožní s obsahom Lisabonskej zmluvy a zvýši euroskepticizmus. Prípadnými plebiscitmi o novej zmluve riskujú politici, že voliči povedia NIE novej zmluve.
Pokračovaním tejto metódy sú nové návrhy na zriadenie Výboru múdrych pri EÚ, ktorý by mal vypracovať víziu o podobe Európy v rokoch 2020 -- 2030. Samozrejme, každá členská krajina nebude mať zastúpenie v tomto 10-člennom výbore, a to všetko v duchu francúzskej elitárskej politiky -- prijímať rozhodnutia autokratívne. Táto črta sa už dávnejšie presadzuje vo francúzskej zahraničnej politike, ktorá hovorí v mene EÚ bez mandátu (Irán, Líbya).
Francúzsko ešte do júna 2009 (počas predsedníctva EÚ Slovinska, Francúzska a Česka) využije všetky možnosti, aby posilnilo svoj personálny vplyv, spomalilo proces liberalizácie a zmäkčilo ekonomické kritériá v EÚ -- a to všetko v mene francúzskych záujmov. Nemožno vyčítať francúzskemu prezidentovi a jeho vláde, že obhajujú ich záujmy. Pre nich EÚ je len jeden z prostriedkov, ako presadiť svoje národné záujmy a ak nemajú oponentúru v iných členských krajinách, tým horšie pre nich.
Pavol Jusko, Rada pre medzinárodné vzťahy