Ak máme dôverovať akciovému trhu a rozpätiu úrokových sadzieb, americké hospodárstvo už prežilo to najhoršie a azda je na ceste k pomalému zotaveniu. Pre svetovú ekonomiku sa však ťažkosti len začínajú. Ak sa globalizácia nedočká nápravy, ktorú potrebuje, ekonomické vyhliadky budú ponuré pre bohaté aj chudobné krajiny.
Najhoršie, čo by mohlo nastať, je návrat do 30. rokov 20. storočia, keď štáty vztýčili vysoké obchodné bariéry a uchýlili sa k izolacionizmu, na škodu všetkých. To je dnes, našťastie, vzdialený scenár. Lenže druhou najhoršou možnosťou je domnievať sa, že stačí menšia záplata a globalizácia bude zdravá a udržateľná. Na zatmelenie hlbokých trhlín v globalizácii, ktoré odhalila finančná kríza, bude potrebné skutočné úsilie a kreativita.
Najprv dobré správy. Celosvetová reakcia na krízu síce azda nebola excelentná, ale nedošlo ani k hromadnej bitke, ktorej sa bolo možné obávať. Skupina G20 sa nedokázala dohodnúť na koordinovanom fiškálnom stimule ani na krokoch smerujúcim k bankovej reforme. Postavila sa však jednotne za Medzinárodný menový fond a zabezpečila ho dodatočnými zdrojmi. Napriek množstvu nových ochranárskych opatrení, ktoré boli od vypuknutia finančnej krízy zavedené po celom svete, nejde v prevažnej väčšine o nič, z čoho by sme mali trpieť nespavosťou. Globalizácia neutrpela smrtiaci úder -- aspoň zatiaľ nie.
Skutočná skúška ešte len príde. Problém tkvie v tom, že podľa súčasnej agendy sa so žiadnou z fundamentálnych slabín globalizácie pravdepodobne poriadne nevyrovnáme. Finančná regulácia a dohľad budú určite posilnené, ale svojou povahou zostanú národné, so slabým zabezpečením proti cezhraničným presahom a regulačným arbitrážam.
Bez významu a na mŕtvom bode zostane navyše agenda Svetovej obchodnej organizácie. Čína ešte len bude musieť nájsť a zaviesť alternatívnu stratégiu rastu, ktorá sa nebude spoliehať na rozsiahle prebytky obchodnej bilancie. Ak sa obchod a prisťahovalectvo (legálne i nelegálne) ponechajú bez obmedzenia, budú naďalej zužovať trhy práce v bohatých krajinách. Finančná kríza nijako neprispela k zlepšeniu obrazu globalizácie, ktorá je medzi bežnými voliči vo vyspelých krajinách sveta už dlho nesmierne nepopulárna.
Sklon globalizácie spôsobovať makroekonomické nerovnováhy a finančnú krehkosť, negatívne dôsledky, ktoré má v mnohých krajinách na rovnosť a sociálny zmier, a jej slabá politická legitimita budú preto naďalej vyvolávať napätia a cyklické krízy.
Tieto nedostatky ešte významne zosilnia ďalšie dve okolnosti vývoja. Po prvé, ide o to, že Spojené štáty a ďalšie vyspelé krajiny ani po obnovení finančnej stability so všetkou pravdepodobnosťou neoživia svoju predchádzajúcu ekonomickú dynamiku. Domácnosti v bohatých krajinách zasiahla vážna strata bohatstva (celkovo ide o desiatky biliónov amerických dolárov). Z toho vyplýva, že rast spotreby zostane po istý čas utlmený.
Vzhľadom na to, že štátny dlh veľmi rýchlo rastie a v niektorých krajinách sa očakáva, že prekročí 100 % HDP, vlády nebudú schopné oslabenie riešiť. Reštrukturalizácia ekonomík s menšími financiami si nevyhnutne vyžiada čas. Vývoj teraz bude charakterizovať skôr stagnácia ako rast.
Po druhé, globálnych vodcovských schopností bude zrejme aj naďalej na sklade nedostatok. USA ochromí vysoká zadlženosť, slabý výkon ekonomiky a zdiskreditovaný ekonomický model. Európska únia sa bude sústreďovať na svoj vnútorný integračný proces. A Čína, kde príjem na obyvateľa predstavuje len šestinu hladiny v USA (upravené o paritu kúpnej sily), je na to, aby sa stala novou hegemóniou, jednoducho príliš chudobná.
Dejiny ukazujú, že zaviesť ekonomický poriadok bez prítomnosti dominantnej ekonomickej mocnosti je ťažké. Medzivojnové obdobie, ktoré trpelo podobnou krízou vodcovstva, vyústilo nielen do zrútenia globalizácie, ale aj do zničujúceho celosvetového ozbrojeného konfliktu.
Stávky na uzdravenie svetovej ekonomiky už teda nemôžu byť vyššie. Ak budeme liečbu zle riadiť, dôsledky by mohli byť nepredstaviteľné.
Mnohé riešenia, ktoré sa ponúkajú, sú, bohužiaľ, buď príliš rozpačité, alebo si vyžadujú príliš veľa globálnych vodcovských síl, ktorých je nedostatok. Hlavolam globálnej reformy spočíva v tom, že návrhy, ktoré mieria dostatočne ďaleko, napríklad vytvorenie svetového orgánu finančnej regulácie, sú zjavne nereálne, kým reálne návrhy, napríklad reforma MMF, vôbec neprinášajú, čo treba.
Potrebujeme víziu globalizácie, ktorá si bude plne vedomá svojich limitov. Môžeme začať jednoduchou zásadou: v obchode a vo finančníctve by sme sa nemali snažiť o maximálnu otvorenosť, ale o takú mieru otvorenosti, ktorá v bohatých aj chudobných krajinách zabezpečí dostatok priestoru na splnenie domácich sociálnych a ekonomických cieľov. Takže najlepším spôsobom, ako globalizáciu zachrániť, je nehnať ju príliš ďaleko.
Použime dopravný príklad: Jedným spôsobom, ako zabrániť dopravným nehodám, je požadovať, aby všetci jazdili podobnými autami, rovnakou rýchlosťou a tým istým smerom. Inou možnosťou je zaviesť niekoľko jednoduchých pravidiel: nejazdite v predbiehacom pruhu pomaly, zastavujte na červenú atď.
Prvý prístup síce asi maximalizuje dopravnú záťaž, ktorú je možné bezpečne zvládnuť, ale nedokáže dostať väčšinu ľudí tam, kam chcú, a nakoniec zničí sám seba. Druhý prístup vodičom umožňuje robiť vlastné rozhodnutia, hoci to znamená, že budú musieť tu a tam spomaliť alebo zastaviť. Podobne ani zdravá a udržateľná globalizácia by nemala všetkým účastníkom navliecť zvieraciu kazajku jednotných pravidiel.
Finančná kríza odhalila zraniteľné nedostatky globalizácie. Bolo by chybou reagovať snahou vyzdvihnúť globalizáciu na ďalšiu úroveň. Ekonomické a politické prekážky, ktoré bránia hlbšej integrácii, nemožno na želanie odstrániť nabádaním. Oveľa lepšie by nám poslúžilo, keby sme tieto obmedzenia vzali do úvahy a znížili svoje ambície.
Copyright: Project Syndicate, 2009.
www.project-syndicate.org
Dani Rodrik, profesor politickej ekonómie na Škole štátnej správy Johna F. Kennedyho Harvardovej univerzity