Víťazovi aprílových talianskych volieb, Silviovi Berlusconimu, ide všetko ako po masle. Zatiaľ. Tri týždne po voľbách sú zvolení predsedovia poslaneckej snemovne (Gianfranco Fini, predseda koaličnej Národnej aliancie (AN)) aj senátu (Renato Schifani, Berlusconiho kolega zo Strany ľudu slobody) a je zostavená 21-členná vláda, ktorú prezident Giorgio Napolitano vymenoval bez akýchkoľvek obštrukcií. V tomto týždni by mal nový kabinet bez väčších problémov získať dôveru oboch komôr parlamentu. Rozdeľovanie funkcií je však takmer vždy príjemnou a bezproblémovou činnosťou, ale diametrálne odlišnou od praktického výkonu moci.
"Dá sa predpokladať, že Berlusconi bude hneď chvatom riešiť niektoré problémy," napísal vo svojom komentári, ktorý vyšiel v denníku Corriere della sera, Massimo Franco. Nový premiér pôsobí skutočne odhodlane, ale verí mu už len málokto. "Berlusconi počas predchádzajúcich rokov svojej vlády stihol pretvoriť Taliansko do značnej miery na svoj obraz," napísal po jeho volebnom víťazstve britský týždenník The Economist. Tendencia k nedodržiavaniu zákonov či nezreformovaná ekonomika sú len časťou Berlusconiho dedičstva.
Il Cavaliere pritom o predchádzajúcej Prodiho vláde hovorí, že to bolo len dvojročné prerušenie jeho práce, ku ktorej sa teraz chce vrátiť. Je však na čo nadväzovať?
Podľa týždenníka The Economist, boli signály, ktoré nový premiér vysielal počas predvolebnej kampane, veľmi protirečivé. Keď rečnil o znižovaní štátnych výdavkov a daní, pôsobil ako ekonomický liberál, no keď sa pustil do výpadov proti predaju krachujúceho podniku Alitalia zahraničnému investorovi, pripomínal tvrdého nacionalistu.
Pohodlná väčšina v oboch komorách parlamentu Berlusconimu umožňujú prijímať potrebné nepopulárne opatrenia, o ktorých už dlho hovorí, na druhej strane mu však budú ruky zväzovať koaliční partneri, ktorí sú v mnohom nevyspytateľnejší ako samotný Berlusconi. Tak napríklad líder autonomistickej Ligy severu (LN) Umberto Bossi si namiesto dvoch alebo troch kresiel vydobyl až štyri ministerské kreslá a napriek všeobecnému odporu sa aj on sám stal členom vlády. Stihol už vyvolať diplomatickú roztržku s Líbyou, ktorú obvinil, že posiela afrických imigrantov do Talianska. Jeho spolustraník Roberto Calderoli, ktorý je tiež členom vlády, sa zase prezentoval požiadavkou obmedzenia voľného pohybu osôb z krajín východnej Európy v rámci schengenského priestoru.
Podľa prieskumu denníka Corriere della sera práve títo dvaja ministri patria medzi najnedôveryhodnejších. Otázniky však vzbudzuje aj ministerka pre rodovú rovnosť Mara Carfagna (PDL), ktorá pred vstupom do politiky účinkovala ako showgirl v Berlusconiho televíziách. S nepochopením sa stretla aj nominácia Giulia Tremontiho na post ministra financií, ktorý podobný post zastával aj v druhej Berlusconiho vláde a pre mnohých je synonymom ekonomickej neschopnosti. Sympatie si, naopak, získala 31-ročná ministerka pre mládež Giorgia Meloni (AN) či minister zahraničných vecí a bývalý eurokomisár Franco Frattini (PDL). Prekvapením je, že bez kresla sa ocitla Berlusconiho pravá ruka, bývalá Miss Talianska Michela Brambilla, ktorá je spoluzakladateľkou PDL. Pôvodne sa s ňou počítalo na poste ministerky pre životné prostredie.
Či sa Berlusconimu podarilo na jednotlivé posty vybrať tých správnych ľudí však bude možné hodnotiť až po prvých mesiacoch vládnutia. Ich kroky budú pozorne sledovať nielen voliči, ale aj ministri tieňovej vlády, ktorú predseda porazenej Demokratickej strany Valter Weltroni predstavil koncom minulého týždňa.
Imrich Gazda, spolupracovník HN
StoryEditor