Už od čias, keď ľudstvo začalo objavovať svet, nás severný a južný pól fascinujú -- básnicky aj vedecky. Okrem pár veľrybárov a bádateľov sa však len málokto vypravil pozrieť sa na oba póly zbližša. Pokojná nehybnosť Arktídy a Antarktídy bola v dokonalom súlade s ľudskou ľahostajnosťou. Príchod globálneho otepľovania toto všetko zmenil.
Niekdajšia ľahostajnosť však nebola univerzálna. Vo vzácnom prejave kolektívnej politickej inteligencie a tiež v snahe zabrániť akejkoľvek hrozbe medzinárodného konfliktu bola v roku 1959 podpísaná medzinárodná zmluva o správe Antarktídy, ktorá predurčovala tento kontinent výlučne na mierumilovné ciele. Uznala vtedajšie územné nároky, označila ich za "zmrazené" a zakázala akékoľvek fyzické prejavy nárokov na suverenitu nad územím Antarktídy.
Podstata a obsah tej zmluvy boli čisto diplomatické. Až po jej ratifikácii sa objavili prvé ekologické problémy. Ich riešenie bolo v roku 1972 začlenené do revidovanej zmluvy v podobe konvencie o ochrane tuleňov, po ktorej v roku 1980 nasledovala konvencia o ochrane prírodných druhov. Najdôležitejší však bol podpis protokolu v roku 1991 v Madride, ktorý upravoval ochranu životného prostredia na Antarktíde.
Ako francúzsky premiér som bol spolu s vtedajším austrálskym premiérom Robertom Hawkom zodpovedný za návrh madridského protokolu, ktorý premenil Antarktídu na prírodnú rezerváciu určenú na mierové a vedecké účely. Protokol mal platiť 50 rokov a automaticky sa predlžovať, pokiaľ ho niektorá zo strán nevypovie. Úspech sme nedosiahli ľahko. Najprv sme totiž museli odmietnuť zmluvu o využívaní nerastných zdrojov, ktorá bola v roku 1988 dohodnutá a podpísaná vo Wellingtone, čím sme riskovali obnovenie veľmi neistých rokovaní. Blafovali sme a nakoniec to vyšlo.
Antarktídu a jej prostredie dnes účinne chráni medzinárodné spoločenstvo, ktoré je de facto vlastníkom tohto kontinentu bez akéhokoľvek štátneho diferencovania. Je to jediný podobný prípad na svete. Medzinárodní právnici, ktorí sa snažia definovať právny status vesmíru -- Kto bude vlastniť Mesiac? Komu budú patriť zdroje, ktoré sa tam možno budú jedného dňa ťažiť? -- sa často inšpirujú "antarktickým zmluvným systémom" a hľadajú v ňom precedens a analógie. Oproti Arktíde, ktorej dnes hrozí nebezpečenstvo, však mala Antarktída jednu obrovskú výhodu: žili tam iba tučniaky, nie voliči, tobôž voliči rôznych národností.
Antarktída je síce obrovské kontinentálne súostrovie s rozlohou 24 miliónov štvorcových kilometrov a so 4 -- 5 kilometrov hrubou vrstvou ľadu, no nachádza sa ďaleko od akéhokoľvek obývaného svetadielu. Arktídu tvorí iba voda, pričom samotný severný pól leží 4 200 metrov pod hladinou. V jej tesnej blízkosti sa však nachádza päť krajín: Nórsko, Rusko, Spojené štáty, Kanada a Dánsko (prostredníctvom Grónska, ktoré sa v budúcich rokoch stane nezávislým štátom).
Počas prevažnej časti histórie ľudstva bránil takmer všetkej plavbe okolo severného pólu ľad a Arktída nehybne spala. Za posledné tri roky sa všetko radikálne zmenilo. Medzivládny panel pre zmeny podnebia (IPCC) dospel k názoru, že globálne otepľovanie neprebieha rovnomerne: kým priemerný rast teploty v 20. storočí bol celosvetovo 0,6 °C, v oblasti Arktídy sa teploty zvýšili o 2 °C. Niektoré odhady naznačujú, že pod Arktídou leží približne 20 percent celkových svetových zásob ropy. V roku 2008 sa vôbec po prvý raz v dejinách ľudstva na niekoľko mesiacov otvorili dve plavebné cesty vedúce polárnym ľadovým poľom -- jedna na východe, pozdĺž Sibíri a druhá na západe, popri kanadských ostrovoch, vďaka čomu mohli lode plávať z Európy do Japonska alebo do Kalifornie cez Beringov prieliv, nie cez Panamský prieplav alebo Africký roh, čo im ušetrilo približne 4 000 až 5 000 kilometrov plavby.
Vzhľadom na globálne otepľovanie sa z toho môže stať pravidelný jav: tisíce lodí budú plávať trasami cez Arktídu, vyprázdňovať tam palivové nádrže a vytvárať ropné škvrny a ďalšie formy znečistenia. To predstavuje vážnu hrozbu nielen pre tamojšie populácie Eskimákov a Inuitov, ale aj pre ľadové medvede.
Dohoda o morskom práve navyše štátom priznáva absolútnu suverenitu v okruhu prvých dvanástich námorných míľ (približne 20 kilometrov) od svojich pobrežných vôd a takmer absolútnu suverenitu, obmedzenú len niekoľkými dohodami, v okruhu 200 námorných míľ (369 kilometrov) od vlastného pobrežia. Každá krajina, ktorej sa podarí preukázať, že morské dno nachádzajúce sa za hranicou 200 námorných míľ je predĺžením kontinentálneho šelfu, na ktorý má táto krajina suverénne právo, si tak môže nárokovať aj toto územie.
Rusko, ktoré pred tromi rokmi umiestnilo z ponorky na severnom póle platinovú kópiu štátnej zástavy, si nárokuje 37 percent rozlohy Severného ľadového oceánu. Toto územie zahrnuje aj severný pól a jedno obrovské ropné pole. Ak sa začne táto ropa ťažiť, budú riziká znečistenia životného prostredia oveľa vyššie ako kdekoľvek inde. A nemôže Rusko v súlade so svojou politikou prezbrojovania plánovať, že na tomto území vybuduje podmorské raketové odpaľovacie rampy?
Preto je mimoriadne nutné dohodnúť zmluvu, ktorá zaručí mier a ochranu životného prostredia v arktickej oblasti. Jej dosiahnutie bude pravdepodobne veľmi ťažké, avšak toto úsilie by sme mali považovať za veľký záujem celého ľudstva.
Michel Rocard, bývalý francúzsky premiér a líder Socialistickej strany, je poslancom Európskeho parlamentu