Človek sa musí vrátiť do "roku troch pápežov" (1978), aby našiel takú zvláštnu drámu nástupníctva, aká sa práve odohráva v Medzinárodnom menovom fonde (MMF) a vo Svetovej banke (SB), v dvoch pilieroch globálnej finančnej sústavy. Nedávno, počas neobyčajnej vzbury personálu a debaklu riadenia, rezignoval prezident SB Paul Wolfowitz. Krátko nato šokoval hlavných podielnikov jeho náprotivok v MMF, bývalý španielsky minister financií Rodrigo Rato, keď oznámil, že v októbri tiež odíde.
Stratiť jedného šéfa medzinárodnej úverovej inštitúcie je smola, stratiť dvoch už však vypadá ako nedbalosť. Máme desiate výročie ázijskej finančnej krízy, toho kotla, v ktorom boli vytavené súčasné ultralikvidné kapitálové trhy, takže o konšpiračné teórie nie je núdza.
Úprimne povedané, ak sa budeme držať verejne dostupných údajov, tieto dve rezignácie sa javia ako noc a deň. Keď Wolfowitza konečne po nepríjemnom boji vypudili, osadenstvo SB bolo šťastím bez seba. Naproti tomu väčšina kolektívu MMF sa zdá Ratovým obchodom úprimne zdrvená. Wolfowitzova sláva sa pred nástupom do SB opierala o jeho úlohu strojcu irackej vojny, zreteľne jedného z najväčších strategických debaklov od Napoleonovho vpádu do Ruska. Rato bol naproti tomu ministrom financií Španielska počas najlepšej ekonomickej éry krajiny od 16. storočia.
Za Wolfowitza nedokázala SB zaviesť jedinú serióznu reformu riadenia, aby zohľadnila narastajúcu ekonomickú silu Ázie. MMF urobil za Rata aspoň skromné kroky k tomu, aby Čína a ďalšie nečakane rastúce trhy získali vo vedení organizácie silnejší hlas. Rato zároveň naliehal na zdráhajúce sa európske štáty, aby sa vzdali časti svojich právomocí v MMF a zaviedol reformy, ktoré vyjasnili a posilnili úlohu MMF v manažmente menových kurzov.
Týždeň pred Ratovým rezignačným oznámením MMF vyhlásil, že má právo pranierovať krajiny, ktorých intervenčné politiky by mohli podkopať globálnu ekonomickú stabilitu. Zmena prístupu MMF vzbudila hnev čínskych predstaviteľov, ktorí intervenujú v megarozmeroch, aby udržali nízku hodnotu jüanu.
Ak MMF svojimi súdmi vyprovokoval na sťažnosti tie najťažšie ekonomické váhy, asi niečo robí správne. Pravda, MMF je v poslednom čase zreteľne zhovievavý k USA a zľahčuje pretrvávajúcu zraniteľnosť vyvolanú prehlbujúcimi sa deficitmi americkej obchodnej bilancie. Človek si uvedomuje, že táto závažná téma sa čoskoro vráti.
Aj keď medzi odchodmi šéfov MMF a SB existujú obrovské rozdiely, sú tu tiež niektoré znepokojivé spoločné črty. Po prvé - všetko naznačuje, že Európania Ratovu nečakanú rezignáciu zneužijú na výhovorky, aby sa vyhli serióznej debate o vzdaní sa výsady vždy voliť hlavu MMF. Lenže USA sa podarilo vydieraním prinútiť svet, aby si ako náhradu za Wolfowitza zvolil ďalšieho Američana, lebo sa vzpierali úsiliu dostať ho pokojne preč. Európania však žiadnu takú páku v MMF nemajú, lebo Rato odišiel úplne dobrovoľne.
Odteraz až do októbra je dostatok času na to, aby MMF nachystal otvorené a spravodlivé výberové konanie, ktoré zaistí voľbu najlepšieho možného kandidáta, bez ohľadu na národnosť. Centrálnym bankám na celom svete sa nesmierne dobre darí vyberať do vedenia svojich inštitúcií technokratov a osoby s naozajstnými znalosťami a skúsenosťami a neakceptujú čisté politické nominácie. Hodnotené podľa kvalifikácií, niektorí zo samozrejmých kandidátov na šéfa MMF, napríklad Arminio Fraga z Brazílie a Mohamed El-Erian, ktorý sa narodil v Egypte, nie sú Európania.
Po druhé - ďalšou podobnosťou je, že obe inštitúcie čelia hlbokej existenčnej kríze. V súčasnom svete hlbokých a likvidných globálnych finančných trhov sú hlavné úverové inštrumenty MMF a SB do veľkej miery nepotrebné a nadbytočné.
Bez serióznej reformy sú obe inštitúcie na ceste k hlbokému spánku, v akom sa 40 rokov, až do nedávneho oživenia, ocitla Banka pre medzinárodné platby. Táto banka, založená v roku 1930, aby pomohla s organizáciou nemeckých reparačných platieb a koordinovala činnosti v rámci centrálnych bánk, bola počas 2. svetovej vojny iba o čosi trochu viac než úložňa zlatých rezerv. Vzhľadom na to, že v minulých rokoch centrálne banky získali isté postavenie a vďaka vynaliezavému vedeniu, sa Banka pre medzinárodné platby opäť prebudila a prevzala niekoľko významných úloh vrátane stanovovania medzinárodných noriem regulácie v globálnom bankovníctve.
Aj keď je povzbudzujúce, že MMF a SB sa zo spánku môžu raz prebrať, bolo by oveľa lepšie vidieť ich precitnúť už teraz. Globalizovanejší svet potrebuje svetové finančné inštitúcie, avšak také, ktoré sa zameriavajú na koordináciu, dohľad a odborné poradenstvo, ale nie také, ktoré preferujú nepotrebné úverové mechanizmy.
Skôr než sa stane akákoľvek užitočná zmena, obe inštitúcie vyžadujú úpravy riadenia. Nejasné okolnosti odchodu šéfa MMF nie sú dôvodom ísť vo vyjazdených koľajach pri voľbe náhradníka. Ani výberové konanie za zatvorenými dverami v SB, kde si USA udržali 60-ročnú výsadu určiť prezidenta, neospravedlňuje pokračujúcu európsku monopolizáciu najvyššieho postu v MMF. Zlo zlým nenapravíš.
Kenneth Rogoff, profesor ekonómie na Harvardovej univerzite, USA,bývalý hlavný ekonóm MMF
Copyright: project Syndicate, 2007
www.project-syndicate.org