Prijatie zákona, ktorý neumožňuje zdravotným poisťovniam vyplácať si zisk, vytvára celý rámec právnych otázok. Je mylné sa domnievať, že štát je vo vzťahu k podnikateľom nadradeným subjektom, ktorý zákonom môže upraviť "všetko" a "akokoľvek". Ustanovenie článku 1 odsek 1 Ústavy SR ukladá všetkým orgánom -- a teda aj zákonodarcovi -- povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu, medzi ktoré patrí aj právna istota. V minulosti Ústavný súd SR už vyslovil názor, že jedným z prvkov právnej istoty je zrozumiteľnosť právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci. Teda aj Národná rada SR je orgánom štátu, môže vykonávať zákonodarnú moc len v rozsahu a spôsobom, aký jej ustanovuje zákon. Je vysoko pravdepodobné, že uvedený zákon sa ocitne na Ústavnom súde SR. Princípom právneho štátu totiž odporuje najmä taká retroaktívna právna úprava, ktorá ruší nadobudnuté práva, pokiaľ pre takúto právnu úpravu neexistuje legitímny dôvod a takáto úprava nie je primeraná sledovanému cieľu. Je viac ako zrejmé, že navrhovaná novela má negatívny dosah na postavenie zdravotných spoločností ako podnikajúcich subjektov. Ťažko si možno predstaviť, že by niekto investoval do oblasti, v ktorej nie je možné dosahovať zisk. Je to proti podstate podnikania. Účelom podnikania je dosahovanie zisku, ktoré je dokonca u nás priamo zakotvené v Obchodnom zákonníku. Možno teda tvrdiť, že navrhovanou novelou dôjde k zásahu do nadobudnutých práv zdravotných poisťovní. Takéto právo môže mať dokonca aj charakter tzv. legitímnej nádeje, ktorá je v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR súčasťou vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
V neposlednom rade netreba zabúdať, že aj keby Ústavný súd SR nepovažoval uvedený zákon za protiústavný, Slovensko má uzavretých 35 bilaterálnych dohôd o podpore a ochrane investícií. Medzi nimi aj s krajinami, odkiaľ sú investori v tejto oblasti podnikania. Nie je teda vylúčené, že Slovensko sa ocitne na arbitráži, pričom jednu skúsenosť už máme. Spor Slovenská republika verzus ČSOB by mal byť dostatočným poučením, ak sa nemienime poučiť zo skúsenosti iných -- napríklad aj susedných krajín.
Dohody o ochrane investícií podrobne upravujú otázky priameho či nepriameho vyvlastnenia. Účelom týchto ustanovení je zamedziť takýmto konaniam. Priame vyvlastňovanie predstavuje zhabanie investorovho majetku. Nepriamym vyvlastňovaním je také správanie zo strany štátu, ktoré smeruje k zbaveniu investície jej ekonomickej hodnoty, a to v podstatnej miere. Pritom nemusí ísť o jediný zásah alebo o viac zásahov uskutočnených postupne či naraz. Okrem ustanovení, týkajúcich sa problematiky vyvlastnenia, obsahujú dohody o podpore a ochrane investícií aj ustanovenia o povinnosti zmluvnej strany -- teda štátov -- zabezpečiť rovné a spravodlivé zaobchádzanie s investíciami investorov. Vo vzťahu k posledne menovanej povinnosti musia zmluvné štáty zaručiť čitateľné a stabilné legislatívne prostredie. V tejto súvislosti poukazujeme na rozhodovací štandard v tejto oblasti, podľa ktorého sa možno v arbitráži dovolávať ochrany investícií proti možným rozmarom národného práva, ako aj administratívy hosťovskej krajiny (prípad PSEG Global Inc. a spol. verzus Turecko).
V prípade preukázania porušenia povinnosti spravodlivého zaobchádzania s investíciami zo strany štátu, či dokonca nepriameho vyvlastnenia, bude možné uplatniť si nárok na náhradu spôsobenej škody vo výške trhovej hodnoty zásahom štátu dotknutých aktív, ako aj náhradu za zmarený zisk.
Jozef Vozár, právnik