Svetové hospodárstvo - aj keď registrujeme jeho približne trojročný prepad - na zásadnú recesiu zatiaľ odsúdené nie je. Možno ešte tomuto "trestu" unikneme. Vlády by však mali hrať na istotu a už teraz začať s opatreniami na stlmenie, zmiernenie a skrátenie prípadného obdobia vysokej nezamestnanosti a pomalého či negatívneho rastu.
Je prirodzeným, prinajmenšom ľudsky prirodzeným, faktom, že obozretné, primerané politiky sa budú neskôr javiť ako prehnané. Svetové hospodárstvo v istej chvíli začne zasa rýchlo rásť. Bolo by ale nanajvýš neopatrné predpokladať, že táto chvíľa nastala práve teraz, a že pomery sa môžu už len zlepšovať.
Asi najlepším spôsobom, ako situáciu chápať, je pripomenutie, že globálnu ekonomiku počas posledných pätnástich rokov ťahali dopredu tri lokomotívy. Prvou boli rozsiahle investície, sústredené v Spojených štátoch, vyplývajúce z revolúcie informačných technológií. Druhou - investície do budov, opäť sústredené do USA, ktoré poháňal boom bytovej výstavby. A tou treťou lokomotívou boli investície do výroby v ostatných častiach sveta, najmä v Ázii, potom, ako sa USA stali pre svetovú ekonomiku "dovozcom poslednej záchrany".
Tieto tri lokomotívy zaisťovali svetovej ekonomike jeden a pol dekády takmer plnú zamestnanosť a rýchly rast. Keď sa v roku 2000 skončil boom špičkových technológií, Federálny rezervný systém zaranžoval jeho náhradu boomom bývania, kým investície do Ázie s cieľom zásobovať americký trh namáhavo dychčali ďalej a ešte vo vyššom tempe.
Mnohí sa dnes sťažujú na menové správanie Alana Greenspana, vďaka ktorému mali tieto tri ťahače dostatok energie: najzdvorilejším vyjadrením, ktoré som počul, bolo "sériový bublifuk". Bolo by však svetové hospodárstvo v súčasnosti na tom naozaj lepšie, keby sa uplatnili alternatívne menové politiky udržujúce nezamestnanosť v Amerike na priemernej výške sedem percent namiesto piatich? Darilo by sa mu lepšie, keby americký dopyt po výrobkoch z Európy, Ázie a Latinskej Ameriky za nejakých 300 miliárd dolárov ročne jednoducho nevznikol?
Prvá lokomotíva však pred siedmimi rokmi minula všetko palivo a nenašiel sa žiadny zreteľný náhradný vedúci sektor založený na technológiách, napríklad biotechnológie, ktorý by dal podnet na podobnú bujarosť, či už racionálnu, alebo nie. Druhá lokomotíva sa začala pred dvoma rokmi napĺňať dymom a teraz sa pohybuje už len zo zotrvačnosti, kým sa nezastaví, čo znamená, že tretia lokomotíva -- USA ako dovozca poslednej záchrany -- takisto stráca rýchlosť. A to kvôli slabému doláru sprevádzajúcemu krach financovania trhu s nehnuteľnosťami, je export do USA nevýnosný.
Svetovej ekonomike, podľa vyjadrenia Johna Maynarda Keynesa pred 75 rokmi, začína zlyhávať zapaľovanie. Potrebuje postrčiť, lepšie povedané -- potrebuje silnejší agregátny dopyt. V USA zapôsobí slabý dolár ako silná vzpruha čistých vývozov, a teda aj agregátneho dopytu. Ale z pohľadu sveta ako celku sú čisté exporty hrou s nulovým súčtom. Budeme sa preto musieť spoľahnúť na iné zdroje agregátneho dopytu.
Prvým zdrojom je vláda. Fiškálna rozvážnosť v strednodobom a dlhodobom horizonte je -- ako vždy -- rovnako dôležitá. V budúcich troch rokoch by však vlády mali znížiť dane -- najmä chudobným, u ktorých sú výdavky najpravdepodobnejšie -- a viac utrácať.
Druhým zdrojom sú súkromné investície. Svetové centrálne banky už pri bezpečných aktívach znižujú úrokové sadzby a budú ich znižovať aj naďalej podľa toho, ako budú cítiť blízkosť a rozsah pravdepodobného globálneho poklesu.
Nízke úrokové sadzby sú však úplne zlučiteľné so stagnáciou či depresiou, ak zostanú vysoké rizikové prémie -- svet sa už poučil v 30. rokoch a Japonsko si túto lekciu zopakovalo v 90. rokoch. Najnáročnejšou úlohou vlád je povzbudiť schopnosť súkromného sektora niesť riziká, aby podniky mali k dispozícii kapitál za podmienok, ktoré ich budú lákať k expanzii.
J. Bradford DeLong, profesor Kalifornskej univerzity v Berkeley, Copyright: Project Syndicate 2008 www.project-syndicate.org