Diskusie na tému výhodnosti, resp. nevýhodnosti druhého piliera z pohľadu sporiteľa, pri ktorých je hlavným a dokonca často aj jediným kritériom hodnotenia výška budúceho dôchodku, považujem osobne za nezmyselné. Chápem, že z pohľadu sporiteľov, teda budúcich dôchodcov, je práve otázka výšky ich budúceho dôchodku tou najzaujímavejšou, no podľa môjho názoru dnes nedokáže nikto s istotou alebo aspoň s veľkou mierou pravdepodobnosti garantovať akúkoľvek konkrétnu výšku budúceho dôchodku v horizonte desiatok rokov, a je úplne jedno, či sa bavíme o dôchodkoch plynúcich z I. piliera, teda zo Sociálnej poisťovne, alebo z II. piliera. A práve preto je akékoľvek porovnávanie dôchodku plynúceho z I. verzus II. piliera porovnávaním dvoch hodnôt, z ktorých ani jednu nie je možné relevantne vyčísliť. Ak je ktokoľvek presvedčený o opaku, potom obdivujem jeho schopnosti, resp. sebadôveru. Myslím si, že každému triezvo uvažujúcemu človeku musí byť viac-menej jasné, že porovnávanie výhodnosti I. kontra II. dôchodkového piliera, založené na parametri výšky budúceho dôchodku, je veštením z krištáľovej gule. Otázka teda znie, či existujú aspoň nejaké relevantné parametre, na základe ktorých sa dá posudzovať zmysel alebo výhodnosť II. piliera, keď ten, ktorý je z pohľadu sporiteľa jednoznačne najzaujímavejší, je zároveň aj prakticky nepoužiteľný? Odpoveď znie áno, existujú, a je ich dokonca viac.
Prvým z nich, a zároveň podľa môjho názoru aj najvýznamnejším, je faktor diverzifikácie. Diverzifikácia, teda rozloženie, resp. rozdelenie, je najzákladnejším "zlatým" pravidlom, ako znižovať riziko. A tým nemám na mysli len investičné riziko spojené s investovaním na finančných trhoch, ale riziko všeobecne. Druhý pilier dáva z pohľadu občanov jedinečnú šancu diverzifikovať svoje investície do budúceho dôchodkového zabezpečenia. Slovo investície som použil zámerne, pretože aj odvody, ktoré zostávajú v Sociálnej poisťovni v rámci I. piliera, je možné z pohľadu občana považovať za investíciu. A ako s každou investíciou, aj s touto sú spojené riziká. Riziko totiž podstupuje nielen občan zapojený do II. piliera, ale či sa nám to páči alebo nie, sú prítomné aj v I. pilieri, hoci sa o nich, bohužiaľ, málo hovorí. Ide najmä o riziká politické, ekonomické a demografické. Všetky uvedené riziká majú priamy vplyv na konečnu výšku nášho budúceho dôchodku plynúceho od štátu. Jediná možnosť, ako dané riziká znížiť, je práve diverzifikácia, teda rozdelenie odvodov do viacerých pilierov. Vo všeobecnosti význam diverzifikácie rizík rastie priamo úmerne k neochote riskovať (drvivá väčšina obyvateľstva nie je náchylná znášať veľké riziká) a dĺžke doby pôsobenia rizík (investície na dôchodkové zabezpečenie sú investíciami s najdlhším časovým horizontom v živote človeka vôbec). Z uvedených záverov vyplýva, že práve v prípade dôchodkového zabezpečenia je význam diverzifikácie dominantný. Jednoducho práve v prípade dôchodkového zabezpečenia by som ako občan mal trvať na rozložení rizika. Je paradoxné, ak niekto tvrdí, že občan vstupom do II. piliera hazarduje so svojím budúcim dôchodkom. Z hľadiska rozloženia rizika je totiž presný opak pravdou.
Na záver len konštatovanie, že v živote každého človeka nie je okrem smrti isté nič, a to sa, bohužiaľ, vzťahuje aj na výšku našich budúcich dôchodkov. A hoci vízia prenesenia plnej zodpovednosti za náš budúci dôchodok na štát znie akokoľvek lákavo, predsa len život mňa osobne dosiaľ naučil, že najistejšiu pomocnú ruku človek vždy nájde na konci svojho ramena. A v tomto duchu zbavovanie sa zodpovednosti v otázke svojho budúceho dôchodkového zabezpečenia s víziou, že štát sa o mňa postará lepšie, než to urobím ja sám, považujem za čakanie na dobu, keď z oblohy začnú konečne padať pečené holuby.