Pre veľké chvíle v osude krajín je neraz príznačné to, že prichádzajú takmer nepovšimnuto, bez veľkej pozornosti. Pred dôležitosťou chvíle ľudia uprednostnia súkromné radosti a strasti, hoci krok, ktorý vykoná celá krajina, je pre ich budúcnosť dôležitejší, ako si v tej chvíli myslia. K takýmto udalostiam v osude Slovenska treba priradiť vstup do Európskej únie. Vysnívaný cieľ, na ktorý sme čakali tak dlho, že ho dnes takmer nedokážeme doceniť.
Slovensku trvalo takmer 15 rokov, kým sa dostalo ako rovnocenný partner medzi svojich západoeurópskych susedov. Keby bol niekto účastníkovi demonštrácie pred Vianocami v roku 1989 povedal, že na členstvo v európskom zoskupení si bude musieť krajina počkať 15 rokov, vo vlne nadšenia by tomu ani za mak neveril. A predsa, použijúc terminológiu z minulého režimu, na dosiahnutie oficiálnej zmeny bolo treba absolvovať tri päťročnice zmien. Ak vzhľadom na použité pojmy niekto hľadá príbuznosť s udalosťami zo začiatku 60. rokov minulého storočia , keď po 15 rokoch tvrdých zmien v spoločnosti dostala vtedajšia Československá republika prívlastok socialistická, je na omyle. Kým vtedy išlo v oblasti politickej demokracie a trhovej ekonomiky o deštrukciu, posledných 15 rokov išlo o budovanie zničeného.
Ak boli v 20. storočí pre Slovensko rozhodujúce roky, ktoré sa končili osmičkou, dúfajme, že do budúcna bude magická práve 15-ročná perióda. Po 15 rokoch od pádu komunistického režimu sa Slovensko ocitá v Európskej únii. Hoci ako jedna z jej najchudobnejších členských krajín, ale s potenciálom urobiť v nasledujúcich 15 rokoch výkonnostný skok, ktorým sa dotiahne na priemer celého spoločenstva. Pre niekoho sa to zdá azda náročný cieľ, ak sa však dotiahnu zásadné reformy a ostane politické prostredie dostatočne stabilné na pevné vrastenie nových pravidiel až do základov spoločnosti, netreba si robiť obavy.
Očakávania ekonómov sa rozchádzajú. Niektorí Slovensku predpovedajú osud dynamického Španielska či dokonca až dravého Írska, iní opatrnejšie upozorňujú na neustále zaostávanie Grécka. Vcelku sa zhodujú na tom, že osud budú mať obyvatelia nových členských krajín do veľkej miery vo vlastných rukách. Za pravdu im dáva príklad nových členov od Baltického mora, najmä Estónska, ktorí neváhali meniť spoločnosť razantne, čo sa prejavilo na silnom a stabilnom hospodárskom raste už niekoľko rokov pred začlenením do Európskej únie. Ak tento vývoj bude pokračovať aj po vstupe, možno budú medzi prvými, ktorí začnú dýchať na krk Grécku či Portugalsku. Reformátori na Slovensku sa nikdy netajili tým, že sa nechali inšpirovať partnermi z Pobaltia. Na rozdiel od nich však majú priaznivejšie východiskové podmienky, a preto môžu hľadieť na budúcnosť optimistickejšie. Pri rovnakom úsilí možno dosiahnuť očakávané výsledky skôr, vidina skorého vyrovnania sa priemeru bohatej Európy má ostrejšie obrysy.
Prvý máj ostal na Slovensku Sviatkom práce. Na prvý máj sa v nasledujúcich rokoch bude čoraz viac hľadieť ako na medzník v histórii krajiny. Konečne sa naplní to, o čom presvedčení komunisti iba utopicky bľabotali. Úsilie v práci prinesie človeku priamo úmerný účinok. Táto priama úmera môže platiť iba vtedy, ak sa krajina riadi pravidlami parlamentnej demokracie a trhovej ekonomiky. Stará Európska únia je toho dôkazom, nová Európska únia vrátane Slovenska bude potvrdením tohto pravidla.
StoryEditor