Vstupuje Francúzsko pod vedením Nicolasa Sarkozyho do 21. storočia s niečím razantne novým -- "pragmatickou revolúciou"? Je možné porovnávať nového prezidenta s britskými premiérmi Margaret Thatcherovou a Tonym Blairom? Alebo je to skôr príbeh podobný tomu zo sveta biznisu, keď Carlos Ghosn skôr, ako sa stal šéfom francúzskeho Renaultu, postavil na nohy japonský Nissan.
Veľa pozorovateľov francúzskej politickej scény hľadá porovnanie medzi triumfom pravice a májom v roku 1981, keď vo voľbách dominovala ľavica vedená Françoisom Mitterrandom. Pre Francúzsko bol rok 1981 skôr rokom revolúcie ideológií 20. storočia. Teraz sme ale svedkami prvej revolúcie 21. storočia, v ktorom už nedominujú ideológie, ale hľadanie identity.
V roku 1981 bolo prevzatie moci ľavicou, prinajmenšom pôvodne, výsostne ideologickou záležitosťou. Nová vládna elita, vedená duchom odvety za život v opozícii v prvých 23 rokoch V. republiky, bola pri správe verejných vecí nič viac a nič menej len pragmatická. Bola zmesou starej socialistickej elity, ktorí ukázali cestu investovania a nákupov, keď sú ceny nízke.
Mitterrand bol už šesťdesiatnik, keď sa dostal k moci. Pre promitterrandovskú generáciu ovplyvnenú študentskou revoltou (1968) bolo možné v skutočnosti všetko -- hoci aj najhlúpejšie ekonomické rozhodnutia. Jediný reálny tlak na racionalitu sa dostavil v medzinárodnom kontexte, ktorému dominovalo prehĺbenie studenej vojny.
Francúzska prosarkozyovská generácia je predovšetkým pragmatická a vzala do rúk modernizáciu kajiny. Ak "Londýn je v Paríži" -- to znamená, ak Francúzsko si osvojí štýl ekonomických reforiem Veľkej Británie -- už viac nebude potrebné odchádzať za prácou do Londýna a hľadať flexibilitu a energiu.
V skutočnosti jar 2007 vo Francúzsku oveľa viac pripomína jar 1997 vo Veľkej Británii (nástup Tonyho Blaira), než už spomínanú jar 1981 vo Francúzsku.
Ťažká porážka francúzskych socialistov je reminiscenciou na podobný osud, ktorý pred desiatimi rokmi postihol britských konzervatívcov. Výber nových ministerských tvárí (veľa žien, naturalizovaní Francúzi zo severnej Afriky, resp. bývalých kolónií) demonštruje diverzitu nového Francúzska -- aj to je echo Blairovej Británie. To, čo noví Sarkozyho ľudia potrebujú teraz azda najviac, je vštepiť celému Francúzsku nádej na presadenie svojich predstáv, serióznosť a energiu.
Socialisti budú musieť znovu nájsť samých seba, vybrať nových dôveryhodných lídrov, a predovšetkým nové myšlienky. Je paradoxné sledovať vo Francúzsku takú radikálnu inverziu -- ľavica v úlohe "strany v ohrození" a pravica stelesňujúca "stranu nádeje". Z tohto hľadiska je symbolom Sarkozyho pragmatickej revolúcie mladá ministerka spravodlivosti Rachida Dati, ktorej franko-marocký pôvod je veľmi explicitný odkaz: "Ja som to dokázala. Vy to môžete dokázať tiež."
Vôbec však nemožno minimalizovať, a už vonkoncom nie bagatelizovať, ťažkosti, ktorým bude musieť Sarkozyho tím čeliť. Existujú štyri kľúčové výzvy: reforma školstva, spočívajúca v obnove konkurencieschopnosti a kreativity; reforma pracovných a sociálnych zákonov, vysielajúca Francúzov späť do práce; úspešné integrovanie menšín; a v podstate akýkoľvek príspevok, ktorým zabezpečí demokratickú opozíciu a vtiahne ju do potrebnej demokratickej súťaže.
Teraz má Sarkozy v rukách dobré karty - ekonomika sa spamätáva, väčšina je naladená na zmenu.
Toto bola fundamentálna chyba v predvolebnom odhade Socialistickej strany - Francúzi sa menej zľakli prílišnej koncentrácie moci v rukách jedného muža, ako predchádzajúceho modelu pasivity, prerušovanej periódami šialenstva nepripravených reforiem.
Môže to však Sarkozy skutočne dokázať? Kvalifikovaná odpoveď znie: Asi áno, lebo Francúzsko je pre reformy vždy komplikovanou a ťažkou krajinou. A ešte niečo: ak s dobrými kartami v rukách bude aj vytrvalý a neoblomný ako prednedávnom železná lady Margharet Thatcherová za kanálom La Manche.
StoryEditor