V súčasnosti v médiách na celom svete doznieva echo krízy finančných trhov. Hovorí sa o nej ako o hypotekárnej kríze alebo aj kríze likvidity. Že táto kríza je naozaj vážna, vypovedá o tom, že centrálne banky najvýznamnejších krajín sveta dodali v priebehu niekoľkých dní finančným trhom likviditu v objeme niekoľko sto miliárd USD. Ide o bezprecedentný krok, ktorý dočasne stabilizoval situáciu na svetových trhoch. Môžeme si položiť otázku, čo spôsobilo túto krízu a či kroky centrálnych bánk túto situáciu vyriešia.
Cenová bublina na akciových trhoch
Za prapôvod súčasnej krízy môžeme považovať cenovú bublinu na akciových trhoch koncom 90. rokov. Keď táto bublina v roku 2000 spľasla, americká centrálna banka na čele s A. Greenspanom začala rýchlo konať, aby zabránila hroziacej recesii a možnej deflácii. Zrazila úrokové miery na minimum (1 % v roku 2004), aby podporila americkú ekonomiku. To sa jej podarilo, zároveň však vytvorila ďalšie cenové bubliny aktív -- predovšetkým bublinu nehnuteľností. Ceny nehnuteľností v prostredí neprimerane nízkych úrokových mier začali rýchlo rásť, čo vytvorilo dojem bezpečného investovania do nehnuteľností pre milióny Američanov.
Začali sa ponúkať hypotéky aj na 120 % hodnoty nehnuteľnosti, čerpať hypotekárne spotrebné úvery a podobne. K hypotékam sa ľahko dostali aj ľudia bez dostatočne overených príjmov a aspoň minimom úspor. Pri neustále rastúcich cenách nehnuteľností sa riziká úverov bagatelizovali. Situáciu využili aj investičné banky a hedžové fondy.
Všetci chcú predávať
S hypotékami sa začalo intenzívne obchodovať. Do balíkov hypotekárnych cenných papierov sa však dostali aj nekvalitné hypotéky. Napriek tomu tieto cenné papiere ratingové spoločnosti označili ako topkvalita. Aby situácia bola ešte komplikovanejšia, do hry vstúpili aj hedžové fondy a investovanie cez tzv. pákový efekt. Pomocou požičaných peňazí tieto dokázali znásobiť výnosy (i keď pri enormnom riziku), ktoré investori v prostredí s nízkymi úrokovými mierami požadovali.
Pôžičky sa robili v nízkoúročených menách (napr. v japonských jenoch, ale aj v českej korune) a investovali ich v lepšie úročených menách na akciových, ale aj dlhopisových trhoch vrátane hypoték. Celá hra perfektne fungovala až do súčasnosti, keď po miernom poklese cien nehnuteľností a následnom zhoršení platobnej disciplíny príjemcov hypoték v USA sa zrazu ukázalo, že nie je možné dôverovať deklarovanej kvalite cenných papierov. Zrazu všetci chcú tieto cenné papiere predávať a nikto ich nechce kupovať. Ich likvidita je nulová.
Opakujú sa riešenia aj chyby
Pre problematické cenné papiere tak teda nebolo možné ani stanoviť ich trhovú cenu a ich pozícia v portfóliách bánk a fondov je nežiaduca. Spustil sa lavínový efekt v podobe bankrotov spoločností ponúkajúcich hypotéky, úpadkov bánk, ktoré hypotekárne cenné papiere kupovali a napokon skolabovali aj samotné fondy. Dosahy sa už objavujú aj v reálnej ekonomike, pretože sa výrazne zhoršil prístup k úverom na všetkých úrovniach. Dnes sa už opäť hovorí o znižovaní oficiálnych úrokových mier centrálnych bánk a ďalšom príleve peňazí do systému. Či tento krok vyrieši situáciu, môžeme reálne pochybovať. Jednoducho sa dookola opakujú tie isté riešenia (chyby), ktoré môžu skončiť v totálnej strate dôvery v systém a voči svetovým menám (najmä USD). Záplava peňazí môže viesť k masívnej spotrebiteľskej inflácii.
Mimochodom -- spotrebiteľská inflácia -- i keď jej oficiálne hodnoty sa v USA dnes uvádzajú okolo 4 %, skutočnosť je vyššia. Spôsobuje to pred rokmi zavedená štatistická metodika, ktorá zavádza korekciu cien smerom nadol pri tovaroch, pri ktorých sa zvyšuje ich "kvalita". Môže byť potom celkom zábavné zistenie, že najlacnejšie auto na trhu z roku 2007 (za 15-tisíc USD) v porovnaní s najlacnejším autom z roku 1990 (pri tej istej cene 15 tis. USD) je podľa amerického štatistického úradu v skutočnosti lacnejšie o 20 % (!).
Ďalším trikom centrálnych bánk je tzv. jadrová inflácia (vylúčenie viacerých podstatných položiek v spotrebnom koši, napríklad energie a potraviny), podľa ktorej nastavujú svoju menovú politiku. Tá je však už teraz takmer všade vo svete veľmi expanzívna. Rast peňažnej masy (M3) dosahuje 10 -- 20 % ročne vrátane Slovenska (19,2 % za máj 2007).
Finančná kríza a Slovensko
Aký môže mať dosah táto kríza na Slovensko? Dosť vážny. Predovšetkým si musíme uvedomiť, že sme už súčasťou celosvetového finančného diania. Snaha o rýchle prijatie eura nás ešte viac vystavuje všetkým otrasom svetových finančných trhov. Navyše v prostredí hroziacej celosvetovej
recesie môžu byť jej dosahy pre nás veľmi bolestivé aj pre značnú závislosť od automobilového priemyslu, nehovoriac o možnom prehodnocovaní investičných plánov mnohých ďalších investorov. Je na to slovenská ekonomika pripravená?
StoryEditor