Správanie sa politikov, presnejšie, forma ich verejných vystúpení, môže byť a často aj býva príkladom pre spoločnosť a jednotlivcov. Inak povedané, ryba smrdí od hlavy a ak sú občania konfrontovaní s hrubosťou, vulgárnosťou či inou nemravnosťou politikov, mnohí nadobudnú pocit, že práve toto je normálne či nebodaj očakávané - teda "in".
Každému, či je politicky aktívny alebo nie, sa môže stať, že občas vybuchne, neprimerane zareaguje. Niektorí doslova explodujú... Vo výbave každého slušného človeka - a politikov zvlášť - by však pre takýto prípad malo existovať slovo prepáčte či ospravedlňujem sa. Poznám takých politikov v oboch táboroch. Koaličnom aj opozičnom. Tu je však časť úlohy pri vytváraní či vplývaní na správanie sa spoločnosti aj v rukách médií. Neustále prezentovanie tých politikov, ktorých správanie kopíruje IV. cenovú skupinu, a opakovanie výrokov, ktoré by neobstáli vo vysielaní ani po 22. hodine, je obdobným etickým zlyhaním ako samotná politická nekultúrnosť autorov. Ak by sa v médiách začali vo väčšom počte prezentovať tí, pre ktorých politická kultúrnosť nie je len predvolebným pláštikom či sloganom na bilbordoch, malo by to nesporne pozitívny vplyv nielen na spoločnosť, ale možno aj na tých divokejších politikov. Ak už pre nič iné, tak azda aspoň preto, aby sa o nich opäť písalo (či vysielalo), ale najmä preto, aby sa urobila čiara medzi tým, čo je naozaj "in" a čo je naozaj "out".
Monika Flašíková-Beňová