Rýchlo rastúca spotreba všetkých druhov energetických médií a ich relatívne obmedzený objem i dostupnosť vyvolávajú všade nevyhnutnosť prípravy rôznych bezpečnostných doktrín alebo alternatívnych programov. Ich zmysel je jediný - čo najefektívnejšie sa pripraviť na obdobie, keď budú hlavné zdroje vyčerpané, prípadne náklady na ich exploatáciu budú také vysoké, že si importéri musia osvojiť nové lacnejšie spôsoby získavania energie. V súčasnosti relatívne najjednoduchšie je zabezpečiť si tieto suroviny z krajín, ktoré ich síce majú k dispozícii, ale z rôznych dôvodov sú ich prieskum, ťažba alebo vývoz zatiaľ obmedzené, resp. existujú rôzne politické, ekonomické alebo iné problémy, ktoré ich využívaniu bránia.
V období existencie bývalého Sovietskeho zväzu a neskôr SNŠ sa ťažba i export plynu a ropy teritoriálne sústreďovali prevažne na územie terajšieho Ruska. Udržiavali zväzové republiky v politickej i ekonomickej závislosti. Obrovské investície do ťažby, prepravy, úpravy a rafinácie ropy a plynu, či skladovacích kapacít boli dlhodobo precízne dislokované tak, aby táto závislosť nedovolila politický rozklad ZSSR.
Plynu je dosť
Po roku 1990 sa však Azerbajdžan, Uzbekistan, Kazachstan, Turkménsko i Gruzínsko rozhodli oprieť svoju politickú nezávislosť o ťažbu a export palív. Oficiálne odhady potvrdzujú, že ich reálne zásoby v tomto regióne sú väčšie ako v USA, Kanade a západnej Európe dohromady. Ako potenciálny alternatívny zdroj je oblasť okolo Kaspického mora schopná dlhodobo pokrývať spotrebu celej EÚ a prakticky až na nulu znížiť jej závislosť od dovozu energetických nosičov z krajín Perzského zálivu. Dokázané zásoby sú 9,13 bilióna m3 zemného plynu, výška ťažby 133,5 mld. m3 (2004) pri predpokladanom 10-percentnom ročnom prírastku regionálnej ťažby plynu, ako aj veľké zásoby ropy blížiace sa k hranici 50 mld. barelov (1 barel je 159 litrov). Treba poznamenať, že ťažba dosahujúca hranice 2 milióny barelov ropy denne je aj v celosvetovom porovnaní mimoriadna.
Uzbekistan je už od 90. rokov najväčším stredoázijským producentom plynu a je aj jedným z desiatich najväčších svetových producentov. Jeho ťažba v roku 2001 dosiahla 63 mld. m3 a ešte rastie. Obdobne sa zvyšuje ťažba v Turkménsku. Ten disponuje zásobami blížiacimi sa k jednému biliónu kubických metrov. V celom regióne však zohráva ústrednú úlohu hlavne Kazachstan. Nie je to len z dôvodu najväčšej geografickej rozlohy, najväčších zásob ropy a zemného plynu, uránu, ale aj iných surovín, ale aj preto, že vytvoril najpriaznivejšie podmienky pre pôsobenie zahraničných investorov. V roku 2015 by mohol produkovať asi 106 mld. m3 plynu, čo je o 20 percent viac ako spotrebúva napr. celé Nemecko. Spolu s rastúcim odhadom zásob plynu v ostatných krajinách tohto regiónu sa takto vytvára "silná" alternatíva voči doterajšiemu cenovo nevýhodnému spôsobu predaja ich plynu prostredníctvom ruského Gazpromu.
Zbohom, Gasprom!
Ťažba plynu v tomto regióne, napriek snahe Ruska ju obmedzovaním prepravy cez svoje územie utlmovať, je v prípade zabezpečenia politickej stability regiónu "predurčená na úspech". Je to dané najmä tým, že je relatívne veľmi lacná a nachádza sa aj v oveľa priaznivejších klimatických podmienkach ako nové ruské náleziská na Sachaline či za severným polárnym kruhom. Navyše, pokiaľ ruskí vývozcovia postupne "nabiehajú" vo svojom vývoze na aktuálne svetové ceny a požadujú promptnú úhradu systémom "take or pay", tak stredoázijskí partneri, ktorí majú zrejmú snahu urýchliť celoplošne svoj vnútorný ekonomický rast, ponúkajú dodávky plynu za ceny a podmienok, ktoré sú na úrovni pôvodných kontraktov ruských vývozcov.
Ešte ekonomicky príťažlivejšia je ich požiadavka budovania obojsmernej "ulice", t. j. priebežných protidodávok investičných i spotrebných tovarov a špičkových technológií za ropu a zemný plyn. "Slabým" miestom, ktoré zatiaľ bráni naplno využiť obrovské domáce zdroje plynu, je zabezpečenie jeho pravidelných dodávok na svetové trhy. Do ruskej plynovodnej siete je vpustený len ten plyn, ktorý odkupujú za nízke ceny ruské spoločnosti. Vlastné plynovody cez Gruzínsko a Turecko majú zatiaľ obmedzenú kapacitu a ďalšie iba stavajú.
Z tohto dôvodu sa buduje predĺženie už existujúceho plynovodu cez Turecko, do Grécka a podmorským koridorom do Talianska. Spásou pre strednú Európu má byť plynovod Nabucco, ktorý by mal viesť z Turecka, cez Bulharsko, Rumunsko a Maďarsko do Rakúska. Nadväzuje na už sprevádzkovaný plynovod vedúci z Baku cez Tbilisi do tureckého Erzrumu. Jeho realizácia je čiastočne závislá od vyriešenia vnútorných sporov o rozdelení plochy Kaspického mora medzi krajiny, ktoré sa nachádzajú okolo neho, stabilizácie politickej situácie v Turecku, ako aj od získania veľkého objemu investičných zdrojov na výstavbu (5 - 6 mld. USD) a mal by byť sprevádzkovaný v roku 2011.
Ruské protitlaky
Celú situáciu komplikujú nielen súčasná politická nestabilita v regióne, ale najmä strategické záujmy Ruska v oblasti. Preto aj Gazprom má na doterajšom vývoze plynu i ropy z tohto regiónu najväčší podiel. Keďže prevažná časť siete plynovodov a ropovodov pokračuje cez územie Ruska, snaží sa rôznymi cestami torpédovať vznik takých dopravných alternatív, ktoré by nemali pod priamou kontrolou. To komplikuje situáciu nielen stredoázijským krajinám, ktoré sú nútené za nízke ceny predávať plyn a ropu ruským firmám, ale aj zahraničným investorom majúcim záujem vyvážať suroviny z ložísk, z ktorých v súčasnosti ťažia. Rukolapným príkladom je návrh na vybudovanie plynovodu South Stream, ktorý by mal smerovať súbežne s plynovodom Nabucco do strednej a západnej Európy.
Kazachstan spolu s ostatnými stredoázijskými krajinami ponúka medzinárodným energetickým trhom okrem zemného plynu aj svoje rozsiahle zásoby ropy. Viacerí odborníci poukazujú na to, že táto krajina by mohla potenciálne vyvážať až 6 - 8 mld. barelov ropy denne. Stavia ju to do pozície vývozcu schopného tlmiť trvalý pokles ťažby ropy v európskych krajinách i pokrývať rastúcu spotrebu Číny a Ďalekého východu. Ropovod BTC, spolu s ropovodmi z Atyrau do Novorrosijska (0,6 mld. barelov), Atasu do čínskej Alašanky (0,4 mld.) a Samary (0,3 mld.) a pripravovaným projektom ropovodu z Tengyzu do Neky v Iráne, tvoria perspektívne dostatočnú prepravnú kapacitu potrebnú na presadenie exportných záujmov.
Uvedené úvahy potvrdzujú, že celkové pozície najmä zemného plynu sa budú ďalej posilňovať. Zemný plyn svojimi ekologickými vlastnosťami vnímaný dnešnou "optikou" je pravdepodobne najperspektívnejším druhom paliva. Závažnou otázkou len zostáva, ako ďaleko budú predstavitelia EÚ ochotní zájsť v svojich strategických zámeroch pri ochrane energetických a aj politických záujmov tohto zoskupenia krajín .
Peter Baláž, Ekonomická univerzita Bratislava
StoryEditor