Usporiadanie medzinárodného neporiadku, ktorý zanechala Bushova administratíva, nebude pre nastávajúceho amerického prezidenta jednoduchou úlohou. Latinská Amerika sa síce nestane pre Obamu ani McCaina prioritou, ale pokračovať v zanedbávaní tejto časti sveta, aké Spojené štáty za posledných sedem rokov predvádzali, nie je naďalej životaschopným prístupom.
Nateraz sa črtajú dva výrazné politicko-diplomatické problémy: blížiaca sa kríza okolo prechodu na iný režim alebo nástupníctvo na Kube a pokračujúci vzostup "dvoch ľavíc" v regióne, z ktorých jednu predstavuje venezuelský prezident Hugo Chávez a druhú čoraz vplyvnejší brazílsky prezident Luiz Inácio Lula da Silva. Budúca americká administratíva zaznamená úspechy len vtedy, keď pochopí, že Latinská Amerika prežíva okamih, v ktorom sa spájajú najlepšie a najhoršie aspekty ich dejín: najrýchlejší hospodársky rast od 70. rokov, ktorý prináša zníženie chudoby a nerovnosti, je demokratickejší, ľudské práva rešpektuje viac než kedykoľvek predtým, ale zároveň sa stále politicky polarizuje.
Na Kube predstavuje veľkú výzvu konečný odchod Fidela Castra zo scény. USA nemôžu pokračovať v neúspešnej politike posledných päťdesiatich rokov. Podmieňovať normalizáciu americko-kubánskych vzťahov úplným prechodom na demokraciu je jednak nerealistické a jednak nestráviteľné pre Latinskú Ameriku. Zároveň však USA nemôžu odložiť otázku demokracie a ľudských práv na Kube bokom a čakať na odchod Fidelovho brata Raúla.
Reálpolitika a strach z ďalšieho exodu kubánskych utečencov cez Floridský prieliv môžu USA zlákať k snahe o "čínske" alebo "vietnamské" riešenie kubánskej otázky: normalizáciu diplomatických vzťahov výmenou za hospodársku reformu, pričom otázka vnútornej politickej zmeny bude odložená na neskoršie. USA by však nemali tomuto pokušeniu podľahnúť. USA, Kanada, Európa a Latinská Amerika vytvorili regionálny právny rámec, od ktorého nemožno ustupovať, ak chceme chrániť demokratické vládnutie a ľudské práva na tejto pologuli.
Kuba sa potrebuje vrátiť k regionálnej dohode mocností, ale pritom musí akceptovať jej pravidlá. Usporiadanie slobodných a spravodlivých volieb nemusí byť hlavnou témou, ale zároveň to nie je ani téma, ktorá by sa mala kvôli stabilite a výhodnosti odložiť ad acta. Voľby musia byť skôr súčasťou rozsiahleho procesu normalizácie: nemali by sa stať podmienkou, z ktorej nemožno zľaviť, ani bezvýznamnou otázkou. USA by síce mali zrušiť obchodné embargo okamžite po tom, ako Kuba začne prechádzať na nový režim, ale všetko ďalšie by malo byť podmienené začatím procesu riešenia ostatných otázok v tejto krajine.
Kuba je však iba jednou súčasťou toho, čo by sa možno dalo nazvať latinskoamerickým "problémom s ľavicou". V poslednom čase sa veľa popísalo o vzostupe ľavice v Latinskej Amerike počas uplynulých desiatich rokov. V skutočnosti existujú v tomto regióne dve ľavice: moderná, demokratická, globalizovaná a voči trhu priateľská ľavica, akú nájdeme v Čile, Brazílii, Uruguaji, niektorých častiach Strednej Ameriky a do istej miery i v Peru, a spiatočnícka, populistická, autoritatívna, konzervatívna a antiamerická ľavica vyskytujúca sa v Mexiku, Salvadore, Nikarague, na Kube, v Ekvádore, Bolívii, vo Venezuele a v menšej miere aj v Argentíne, Kolumbii a Paraguaji. Niektoré z týchto "ľavíc" sú pri moci, kým iné -- napríklad mexická ľavica v posledných sporných prezidentských voľbách -- si len tesne nechali ujsť jej dosiahnutie, ale stále sa im to ešte môže podariť.
Za posledné dva roky vychádza čoraz viac najavo, že "moderná" či "mäkká" ľavica vládne vcelku dobre. Druhá ľavica sa zasa prejavila ako extrémnejšia a nevyspytateľnejšia než mnohí očakávali. Tá prvá necíti nutkanie "vyvážať" svoj "model", kým tá druhá má na to stratégiu i prostriedky.
Dnešná spiatočnícka ľavica môže realizovať Che Guevarov dávny sen: nie "jeden, dva, mnoho Vietnamov", ale "jednu, dve, mnoho Venezuel", ktoré by vo voľbách získali moc, nechali si ju a sústredili prostredníctvom ústavných zmien a zakladania ozbrojených milícií a monolitných strán. Toto všetko môže Venezuela financovať vďaka podpore od štátnej ropnej spoločnosti a zavádzať sociálnu politiku, ktorá je z dlhodobého hľadiska pomýlená, ale z krátkodobého lákavá, hlavne ak ju uskutočňujú kubánski lekári, učitelia a inštruktori.
Práve v tom spočíva dilema budúceho amerického prezidenta: ako vyriešiť zjavnú roztržku medzi oboma ľavicami spôsobom, ktorý zlepší vzťahy medzi USA a Latinskou Amerikou, upevní modernú ľavicu a oslabí spiatočnícku ľavicu bez toho, aby sa uchyľoval k neúspešnej intervencionistickej politike z minulosti. Optimálne a striktne na Latinskú Ameriku zamerané kroky sú úplne evidentné, aj keď pomerne ťažko dosiahnuteľné. Vyžadujú si posilnenie tých moderných ľavicových vlád stredu či pravého stredu, ktoré sú ohrozené staromódnou ľavicou, pričom starej ľavici treba dať najavo, že porušovanie základných demokratických princípov, rešpektu k ľudským právam a vlády zákona, im príde draho.
Obracať sa k takýmto výzvam chrbtom už nie je pre Spojené štáty životaschopnou eventualitou. Okrem oblastí mimoriadneho záujmu (ropa, zbrane, povstalci, drogy) dnes USA Latinskú Ameriku naliehavo potrebujú aj preto, že všade na svete silnie odpor voči nim a ktorý je nepriateľskejší než kedykoľvek predtým od skončenia druhej svetovej vojny. Budúci americký prezident musí znovu oživiť vzťah, ktorý bude po prvý raz od sedemdesiat rokov starej "politiky dobrého susedstva" Franklina Roosevelta pripravený na zásadnú transformáciu.
Jorge G. Castaneda, bývalý minister zahraničných vecí Mexika, profesor na Newyorskej univerzite
Copyright: Project Syndicate, 2008.
www.project-syndicate.org