Rovnomenná kniha J. A. Paulosa (Penguin 2000) analyzuje humor, spravidla čierny, na pomedzí formálnej logiky a normálneho života, teda dvoch typov myslenia. Prvé je exaktné, opiera sa o doslovnú interpretáciu viet. Druhé je hovorové, využíva frázy a konverzačné skratky. Paulos píše o logičke Marte, ktorá stojí so psom na zastávke autobusu. Okoloidúci sa pýta, či jej pes hryzie. Marta hovorí, že nie. Občan pohladí psa, ktorý ho pohryzie. Napadnutý sa rozhorčuje. "Ale to nie je môj pes," ospravedlňuje sa Marta nevinne.
Paradoxné situácie vznikajú, samozrejme, aj u nás. Sedím pred hematologickým laboratóriom. Sused sa pýta, či tiež čakám na krv. "Ja nie," hovorím, "to oni čakajú." Po chvíli súhlasí. Naozaj, to sestry čakajú na našu krv, my ju odovzdáme a už nikdy ju neuvidíme.
Perlou slovenského myslenia je veta na mnohých zavretých dverách, ako: Bufet je zatvorený z prevádzkových dôvodov. To už je na zlosť. Bufet má byť z prevádzkových dôvodov otvorený! Z prevádzkových dôvodov môže byť zatvorená nanajvýš väznica. Niektoré nelogickosti majú praktický význam. Pri jednom rokovaní o štátnom rozpočte sa bazírovalo na tom, že ak poslanec žiada zvýšiť jednu položku, musí povedať, z ktorej inej treba peniaze zobrať. "Navrhnite, aby niečo presunuli z armády na výskum," loboval som. Prečo z armády? Lebo som sa dočítal, že naša armáda má dobré vzťahy s armádami okolitých krajín. Načo je nám? Takáto armáda neplní svoj účel. Rozpočet sa nakoniec zvýšil z iného zdroja. Vidieť však, že rozpor medzi logikou a bežným životom je stále hlboký. Čaká nás ešte veľa veselých chvíľ.
Štefan Luby je riaditeľ SAV