Vyjadrenia Michala Horského pre Hospodárske noviny (Nemcsics volá do strany občianskych aktivistov, 15. 7. 2008) vo mne vyvolali pochybnosť o kompetentnosti pána Horského vyjadrovať sa k politologickým otázkam. Pán Horský ako bývalý poradca ministra Ľudovíta Kaníka sa dnes tragikomicky pokúša predstierať svoju úlohu nezávislého pozorovateľa, no jeho ideologická obmedzenosť ho tentoraz demaskovala v plnej miere ako človeka, ktorý má problém so základným rozlíšením politických smerov a ideológií. Ak nazve obdivuhodne neúnavnú aktivistku za práva žien Oľgu Pietruchovú "bojovnou feministkou", mňa "ultrasocialistom" a nás oboch ľuďmi, ktorí nemajú nič spoločné s liberálmi, potom jeho názory viac nemôžem brať vážne. Takéto nezmyselné nálepky totiž nie sú odbornými názormi, ale hlúpymi nadávkami, nie sú fundovanými postojmi, ale slepými výkrikmi vysvetľujúcimi skôr mentálny svet ich autora ako našu ideovú orientáciu.
Ultrasocializmus je smer usilujúci sa o extrémnu kolektivizáciu. Ak pán Horský myslel toto označenie vážne, musel si ma buď s niekým pomýliť, alebo vôbec nepozná moje názory, osobitne moje vyjadrenia po zostavení súčasnej vládnej koalície. No ak za extrémistické považuje vytváranie podmienok pre stabilnú občiansku spoločnosť bez autoritárskych recidív, zavádzanie participatívnej demokracie, posilňovanie sekulárneho charakteru štátu, presadzovanie rovnosti príležitostí pre znevýhodnené skupiny, a dokonca ak túto agendu nepovažuje za liberálnu, potom nech nazrie trošku za humno do štátov západnej Európy a azda pochopí, že v takýchto krajinách sú za extrémistické považované skôr jeho postoje. A iba vďaka tomu, že analytici jeho typu mútia vodu na Slovensku, kde sú šialené koncepcie považované za pravicové, pravicové za liberálne, liberálne za ľavicové a ľavicové za šialené, môže tu niekto pochybovať o tom, že práve takáto agenda, ktorej sa venujeme, je erbovým znakom liberálov. Liberalizmus totiž zahŕňa mnohé prúdy od Jamesa Buchanana po Johna Deweya, od Roberta Nozicka po Johna Rawlsa. Iba pán Horský redukuje tieto prúdy na ekonomický neoliberalizmus a domnieva sa, že práve takto extrémne úzko orientovaná strana tu chýba. Akoby žil v uplynulom období na inej planéte, akoby stále nechápal, čo bolo príčinou zmeny v roku 2006.
Aj preto súhlasím s názorom sociológa Pavla Haulíka, že slovenského liberálneho voliča neťahá až tak ekonomický liberalizmus ako skôr politický. Táto agenda nestojí v centre pozornosti pravicových strán a aj Smer z liberálneho priestoru vedome vycúval. Ľudí s liberálnym svetonázorom dnes v slovenskej politike jednoducho nikto nereprezentuje. Je pritom absurdné vyvodzovať z tohto stavu, že nový politický subjekt chce byť pravicovou stranou s orientáciou na voličov SDKÚ-DS. Zdôrazňujem, že toto bol čistý mediálny konštrukt a nikto zo zainteresovaných ľudí takto veci neformuloval. Liberáli nepotrebujú pytliačiť v cudzích ideologických revíroch. Vystačia si s témami, ktorým sa dnešné parlamentné strany nevenujú.
Čo sa týka mojej osoby, hovoriť o mne ako o ideológovi novej strany je zjavným preháňaním. Jednak si stále neviem predstaviť sám seba ako straníka a jednak sú všetky podobné úvahy strašne predčasné. Môžem potvrdiť len to, že Robert Nemcsics ma oslovil, a že sa mi páči jeho myšlienka spájania liberálnych prúdov na Slovensku. Všetko ostatné je otvorené.
Eduard Chmelár, vysokoškolský učiteľ