Nielen preto, že dôchodcovia nie sú organizovaná skupina schopná takejto akcie, ale najmä z dôvodov, že starodôchodcovia sú sociálne marginalizovaní, sú na okraji záujmu politikov a sociálneho štátu. Napriek tomu, že v programovom vyhlásení si vláda určila popri valorizácii riešiť aj problém zmierňovania rozdielov medzi tými dôchodcami, ktorým bol dôchodok vymeraný podľa predchádzajúceho zákona, a tými podľa nového zákona o sociálnom poistení. Je namieste otázka, prečo iba zmierňovanie, prečo nie racionálny prepočet starých dôchodkov na novú úroveň. Valorizačný mechanizmus tento problém nerieši. Doteraz sa na zmiernenie podstatných rozdielov v dôchodkoch nič neurobilo. Dokonca sa prijali (alebo sa chystajú) opatrenia, ktoré ich hmotnú situáciu ešte zhoršia a ešte vzdialia od proklamovanej spravodlivej politiky sociálneho štátu.
Rozdiel medzi dôchodkami starodôchodcov a nových dôchodcov sa každý mesiac zväčšuje. Novopriznávané dôchodky sa odvodzujú z rýchlo rastúcich príjmov rozhodujúcich pre vymeranie dôchodku a vianočný príspevok poskytnutý príjemcom nižších dôchodkov nie je riešením, iba nákladnou okrasou sociálneho štátu. Len v prvom štvrťroku 2007 príjmy vzrástli o vyše 7 % oproti rovnakému obdobiu minulého roka.
Starodôchodcovia, pokiaľ sú ešte schopní pracovať a o ich prácu má niekto záujem, sú postihovaní najvyšším daňovým a sociálnym zaťažením, platia až 33 % z príjmu. Okrem dane z príjmu sú povinní, ak ročne zarobia viac ako 41 500 Sk, platiť aj 14 % zdravotné poistenie. Najviac zo všetkých kategórií zamestnancov, ktorí za zdravotné poistenie platia iba 4 %, zvyšok platí zamestnávateľ. Súhrnne zamestnanci odvádzajú za všetky sociálne platby iba 13,4 %. V tom je zahrnuté dôchodkové, invalidné a poistenie pre nezamestnanosť, 8 %, ktoré dôchodcovia nemusia platiť. Pritom práca popri starobnom dôchodku je nevyhnutnosťou prilepšujúcou k nízkej úrovni dôchodkov, a nie činnosťou pre nedostatok iných aktivít. Alebo je to azda zámer vytláčať dôchodcov z práce? Odvádzanie 14 % zdravotného poistenia s odôvodnením, že za ostatných zamestnancov platia zamestnávatelia 10 %, je priam drakonické. Predstava, že prácou sa ich zdravotný stav zhoršuje a vyžaduje vyššie náklady zdravotníctva, je veľmi vzdialená od pravdy. Naopak, je pravdou, že primeraná aktivita a práca vo vyššom veku skôr prospieva zdraviu ako jednoduché čakanie na smrť.
Takýmto rozhodnutím Slovensko, presnejšie príslušné ministerstvo, vyrobilo aj jeden svetový unikát, ktorý svedčí o arogancii moci voči starodôchodcom. Vyžadujeme totiž, aby zaplatili zdravotné poistenie z hrubého príjmu, teda aj z už zrazenej dane z príjmu odvedenej do štátneho rozpočtu. Teda dôchodcovia musia zdravotne poistiť aj daň z príjmu!
V ostatných týždňoch prenikli správy o úvahách o zmene valorizačného princípu starobných dôchodkov. Z doterajšieho pomeru rastu miezd a výšky inflácie za rok 50 : 50 na pomer 80 : 20 v prospech inflácie. Prijatím takéhoto princípu štát zámerne ešte viac zhorší sociálnu situáciu starodôchodcov tým, že v tomto období zadržiavania inflácie pred vstupom do EMÚ a koncipovania akéhosi paktu stability, aby sa nezvyšovali nároky na mzdy, chce v najbližších rokoch stlačiť valorizáciu dôchodkov na veľmi nízke hodnoty a riešiť tým problém Sociálnej poisťovne. Skúsenosť, že ide iba o dočasné riešenie, je známa. Dočasné riešenia majú najdlhšiu trvácnosť. Navyše, skúsenosti Slovinska a iných krajín so zavedením eura hovoria o rýchlom narastaní inflácie krátko po jeho zavedení, čo vyhovuje Sociálnej poisťovni, aby zmenený valorizačný princíp ponechala v platnosti.
Riešenie finančnej situácie Sociálnej poisťovne na úkor dôchodcov je v príkrom rozpore so zmyslom sociálneho štátu, o ktorom nás presviedča premiér. Sociálna poisťovňa v nedávnej minulosti nedokázala zabezpečiť plný výber poistného a bola benevolentná voči neplatičom, a teraz narieka nad nedostatkom prostriedkov. Štátne orgány nezabránili tomu, že medzi neplatičmi boli aj štátne organizácie, prehliadali obrovské majetkové úniky a prevody či fingované úpadky spoločností, ktoré dlhovali nemalé prostriedky Sociálnej poisťovni a nečinne sa prizerali na narastajúci dlh. Podobne ako v prípade zlých úverov bánk, kde sa na ich splatenie skladali aj dôchodcovia. Nuž kladieme si otázku: nevyužíva sa bezbrannosť a sociálna slabosť veľkej skupiny dôchodcov v záujme riešenia problémov hospodárskej politiky, navonok zakrývaná rétorikou spravodlivosti a sociálneho cítenia? Proti tomuto je však zbytočné štrajkovať.
(Autor je ekonóm a bol ministrom financií vo vláde Jána Čarnogurského v rokoch 1991 --1992)
Jozef Dančo, spolupracovník HN