Druhého apríla sa na summite v Londýne stretne skupina G20, aby prediskutovala tému, ktorá sa (dúfam) stane medzinárodne koordinovaným plánom riešenia svetovej hospodárskej krízy. Môže vôbec byť takýto plán účinný?
Základným problémom je, samozrejme, dôvera. Spotrebitelia aj investori všade na svete rušia svoje výdavkové plány, pretože sa svetová ekonomika práve teraz javí ako veľmi riziková.
To isté sa stalo pred vyše 70 rokmi. Vtedajší pozorovateľ Winthrop Case celú vec vysvetlil: ekonomické oživenie závisí "od záujmu individuálnych aj firemných zákazníkov realizovať nákupy, ktoré neodvratne zväzujú ich prostriedky na veľmi dlhý čas. Jednotlivci musia mať dôveru, že budú mať prácu. Naostatok to rovnakou mierou reflektuje aj dôveru lídrov v brandži." Dôvera sa však nevrátila dovtedy, kým depresiu neukončila 2. svetová vojna.
Ak majú teda lídri v Londýne uspieť tam, kde vlády v 30. rokoch minulého storočia sklamali, budú sa musieť zaviazať na fiškálny cieľ, ktorý bude postačujúci na obnovenie plnej zamestnanosti za normálnych úverových podmienok. Ďalej sa musia zaviazať na istý úverový cieľ, ktorý vráti do normálu požičiavanie. Ľudia nebudú míňať ako zvyčajne, ak nebudú mať prácu, ako aj bežný prístup k úverom. V priebehu veľkej hospodárskej krízy neboli takéto ciele použité v dostatočne veľkej miere, takže iba vyvolávali beznádej verejnosti, či stimulačné opatrenia vôbec niekedy zaberú. Summit G20 by sa taktiež mal stať príležitosťou na potvrdenie niektorých základných princípov. Dôvera sa nebuduje iba na základe míňania či požičiavania. Ľudia musia byť presvedčení, že tieto peniaze predstavujú niečo trvalejšie, než len stimulačné opatrenia, ktoré sa môžu skončiť fiaskom.
V USA 2. svetová vojna dramaticky znížila mieru nezamestnanosti (z 15 % v roku 1940 na 1 % v roku 1944) a podobne aj v iných štátoch. To však nebol dôsledok oživenia obchodnej dôvery, bolo to jednoducho kvôli odpornej vojne, pretože ľudia narukovali do armády alebo pracovali vo vojnovom priemysle. Skutočné oživenie dôvery nastalo až po vojne, kým sa svet znova neponoril do depresie. Americká Rada ekonomických poradcov pred touto možnosťou, že depresia nastane v roku 1949, vopred varovala a nebola sama. Oživenie spôsobilo to, že prevládalo všeobecné presvedčenie o "zadržiavanom dopyte". Po rokoch vojnovej núdze ľudia jednoducho chceli normálne žiť -- rekonštruovať alebo mať nový dom alebo byt, mať auto a ďalší spotrebný tovar. Široko rozšírený dojem, že takýto zadržiavaný dopyt jestvuje, vytvoril presvedčenie, že nemôžu prísť ďalšie depresie. Tento pohľad na dopyt pôsobil ako významný ekonomický stimulačný balíček a mal tú výhodu, že ľudia verili v jeho trvácnosť. Pripomeňme si -- tá istá dôvera spôsobila povojnový baby boom. Podľa niektorých vtedajších pozorovateľov však zadržiavaný dopyt bol iba jednou súčasťou vtedajšieho diania. Počas krátkej (ale hlbokej) depresie v roku 1949 uvažovala finančná komentátorka Silvia Porterová o prístupoch, ktoré spôsobili krach v roku 1929: "Vôbec sme nevideli nič zlé -- naopak, videli sme iba všetko dobré -- na divokom špekulatívnom boome a na úverovej inflácii, ktoré kulminovali z dnešného pohľadu až neuveriteľnými orgiami hazardu v roku 1929."
Teraz však, písala Porterová, po skončení krízy a vojny "sme sa sústredili na myšlienku, že 100 miliónov občanov konajúcich prostredníctvom centrálnej vlády môže dokázať viac než 100 miliónov občanov konajúcich ako samostatné sebecké jednotky. Vyvinul sa v nás, stručne napísané, nový postoj voči povinnostiam vlády": Svoje úvahy Porterová uzavrela: pozitívny účinok zadržiavaného dopytu a vládnych opatrení môže mať zmysel iba vtedy, keď sa na ne pozeráme na pozadí našej zmenenej ekonomickej a politickej filozofie.
Symbolom tohto nového prístupu sa stal Marshallov plán (1947 -- 1951). USA dali miliardy dolárov na rekonštrukciu povojnovej Európy. Plán sa stal príkladom pochopenia solidarity. Európa nesmela pomaly "umierať" a stimul prišiel zo zahraničia. Po vojne sa základom novej spoločenskej zmluvy stala Keynesova ekonomická teória, ktorú v predvojnovej kríze nechápali a odmietali. Teória dokonale vyhovovala generácii, ktorá si veľmi vytrpela, pretože priklincovala presvedčenie o našej vzájomnej zodpovednosti. Účinky ekonomického stimulu sa takýmto inšpiratívnym presvedčením znásobujú.
Práve preto záleží na tom, aké záväzky a zámery v Londýne G20 dohodne. Zo summitu musí vzísť veľkorysosť -- aby svetová ekonomika slúžila všetkým. Kľúčovou bude zdanlivo okrajová vec -- pomoc rozvojovému svetu a chudobným, ktorí trpia najviac. Veď príbehom Marshallovho plánu bola tiež solidarita s ľuďmi v núdzi.
Robert J. Shiller, profesor Yale University