"To, čo spôsobuje, že svet sa stáva čoraz nebezpečnejším miestom, je chybné strategické myslenie Západu," napísal minulý mesiac v denníku Financial Times veterán svetovej diplomacie a vplyvná postava hlboko prozápadného Singapuru Kishore Mahbubani. Nepoznám výstižnejšie zhodnotenie situácie, ktorá nastala po rusko-gruzínskom konflikte. V čase, keď (ako tvrdí Mahbubani) 10 percent sveta horlivo odsudzuje Rusko a zvyšných 90 percent je vyvedených z miery iracionálnym moralizovaním nad Gruzínskom, je až neuveriteľné, akým nezmyselným strategickým aktivitám sa venuje Severoatlantická aliancia. Naozaj bol niekto úprimne vnútorne presvedčený, že nezodpovedné uznanie samostatného Kosova sa nestane precedensom? Naozaj niekto celkom vážne veril, že podvyživená Severná Kórea chystala jadrový útok na Spojené štáty a že najväčšou hrozbou pre svet je Irán? Zdá sa, že iracká vojna nás ničomu nenaučila. Opäť sa manipuluje so strachom ľudí, opäť sa konštruujú virtuálne typy ohrození (na tie reálne sa nereaguje), a to všetko v čase, keď sa do dnešných dní neospravedlnil ani jeden slovenský politik, ani jeden slovenský analytik za nezmysly, ktorými nás kŕmili pred piatimi rokmi. Verejný diskurz nemá nastavené žiadne obranné mechanizmy, a tak je úplne bežné, že ako autorita vystupuje človek, ktorý už v danej veci niekoľkokrát nehanebne oklamal a že najvyššiu mediálnu frekvenciu má analytik, ktorému nevyšla takmer žiadna prognóza.
Existuje hranica, za ktorou sa už nemôžeme baviť o inom názore, ale o čírej propagande. Verejný diskurz o rusko-gruzínskom konflikte na Slovensku už dávno vstúpil na toto pole. Ak sa naše médiá rozhodli šíriť primitívne rusofóbne bájky o zlom agresorovi z Moskvy a dobrom vlastencovi z Tbilisi, takýto postoj dokážu udržať len ignorovaním elementárnych faktov. Západu sa vracia ako bumerang ovocie jeho desaťročného rozbíjania globálnych pravidiel, ktoré sú jedinou morálkou medzinárodných vzťahov. Stabilný medzinárodný systém si vyžaduje svetový poriadok, v ktorom platia záväzné predpisy pre všetkých. Každý, kto je po Kosove prekvapený z toho, že Rusko si uplatňuje rovnaké právo intervenovať z humanitárnych dôvodov ako USA, robí zo seba naivného hlupáka. Buď platí archaická zásada o nezasahovaní do vnútorných záležitostí štátu alebo globalizačný princíp humanitárneho intervencionizmu, nijaký priestor pre alibizmus tu neexistuje. A navyše, ak vyznávam hodnoty liberálnej demokracie, musí ma pobúriť, že Západ sa rozhodol celou svojou váhou postaviť za Michaila Saakašviliho, arogantného a obmedzeného nacionalistického autokrata, ktorý prenasleduje a zastrašuje opozíciu, obmedzuje slobodu zhromažďovania, svojvoľne ruší vysielanie súkromných televízií, korumpuje okolie z tajných fondov, používa násilné metódy vládnutia a napokon rozohrá geopolitické šachy, ktorých pravidlá nepozná, a tak je z nich bleskovo vymanévrovaný s ďalekosiahlymi dôsledkami pre celé západné spoločenstvo.
Filozofia slovenskej zahraničnej politiky stavajúca na územnej celistvosti štátov je v týchto sférach aj s prihliadnutím na naše záujmy mimoriadne konzistentná a správna. Iba z tejto pozície môžeme dôveryhodne napádať nezodpovedné počínanie gruzínskeho prezidenta. Oceňujem najmä racionálny postoj ministra Kubiša. Tradične katastrofálna je však realizácia tejto politiky v podaní premiéra Fica. Ak na zasadnutí Európskej rady k tejto otázke mlčí a svoju predstavu o väčšej kritike Gruzínska v záverečnom dokumente prezradí až slovenským novinárom, pýtam sa, kde inde má tento názor predniesť ako na summite EÚ a kde sú jeho predsavzatia nedopustiť "kolenačkovú politiku" voči Bruselu. Malé štáty síce nikdy nebudú držať v rukách rozhodujúce mocenské karty, ale vždy môžu ovplyvňovať európsku a svetovú politiku iniciatívnymi návrhmi. Tento potenciál slovenská diplomacia zatiaľ nevyužíva.
StoryEditor