Je skutočne úsmevné pozorovať predstaviteľov KDH a SNS, ktorí sa proti ďalšiemu zo seriálu zásluhových zákonov rozhodli namietať výhradou, že Alexander Dubček nebol demokrat. Len so špecifickou dávkou čierneho humoru by totiž mohli obhájiť tézu, že vodca autoritárskej až totalitárnej HSĽS Andrej Hlinka, ktorého štátnu kanonizáciu tak horlivo presadzovali, demokratom bol. Dnes je už neskoro lamentovať nad absurdnosťou tejto filozofie, lebo Pandorinu skrinku otvorili práve tí, ktorí hlasovali za Lex Hlinka. Racionálne zdôvodnenie, prečo akceptovať jedného, a odmietnuť druhého, totiž neexistuje. Úplne legitímnou sa za takýchto okolností totiž stáva otázka, prečo nie Lex Kollár, Lex Štúr alebo Lex Hodža. Prečo vyzdvihovať len zásluhy vybraných a parlamentom priechodných osobností. Prečo si nepripomenúť zákonom povedzme zásluhy Štefana Jedlíka na vynáleze sódy...
Dubček samozrejme nebol nijakým profilovým demokratom. Bol skôr symbolom ako strojcom obrodného procesu, a jeho hlavná zásluha nespočíva ani tak v tom, čo v roku 1968 urobil, ako v tom, čo z pozície svojej moci v totalitárnom aparáte neurobil. Iste, aj byť dobrým a slušným človekom je v takých časoch viac než dosť a nemôžeme zabúdať, akou značkou a nádejou bolo jeho meno vo svete v tomto pohnutom období. Ide bezpochyby o jednu z najvýznamnejších postáv slovenských dejín, ktorú nemožno vygumovať nejakým ideologickým odsudkom. No ešte nebezpečnejší je návrh národniarov, ktorí chcú zákonom vyzdvihnúť iba jednu časť jeho života. Takouto logikou by mal totiž nárok na svoj zásluhový zákon povedzme aj Gustáv Husák za svoj prínos k federalizácii Československa, pričom by sa len tak náhodou zabudlo na nejakú tú normalizáciu... Netreba strácať zo zreteľa, že Alexander Dubček sa pred rokom 1968 nesprával ako radikálny reformátor. Do čela strany si ho vybrali skôr preto, lebo bol nevýrazný a poslušný. Existujú dôkazy, že v šesťdesiatych rokoch dôsledné politické rehabilitácie skôr brzdil, že pozitívnejšiu úlohu v liberalizácii režimu v tomto období zohral paradoxne nielen Gustáv Husák, ale ako priznal Ladislav Mňačko, dokonca aj Vasil Biľak. A napokon aj celé svoje pôsobenie v obrodnom roku 1968 Dubček zrelativizoval tým, že po okupácii podpísal tzv. obuškový zákon, čím fakticky prispel k zrodu normalizácie.
Oveľa dôležitejšie je však zdôrazniť to, čo som už povedal pred rokom: zákony sú na to, aby spravovali krajinu, nie na to, aby rozhodovali o interpretácii dejín. Tak Lex Hlinka, ako aj Lex Dubček je vo svojej podstate nielen absurdný, ale škodí aj samotnému zámeru - zvyšovať úctu k vlastným dejinám. Ak poslanec Boris Zala myslel vážne svoju poznámku o tom, že úloha hodnotiť význam osobností nepatrí historikom, ale politikom, tak ho treba upozorniť, že takéto presvedčenie by obhájil iba v totalitárnom štáte. Parlament nie je nijaký insitný historický ústav. Navyše, podobnými aktivitami táto vládna garnitúra nezvyšuje vlastenectvo, ale polarizáciu v spoločnosti. Existuje množstvo iných spôsobov, ako osláviť aktérov našich dejín. Francúzi to napríklad svojho času vyriešili vybudovaním Panteónu. Ale spôsob, aký si zvolila súčasná vláda, je neefektívny, kontraproduktívny, a v konečnom dôsledku naše dejiny ochudobňujúci.
Eduard Chmelár, publicista a historik