Nátlaku neustúpime, našich poľnohospodárov nemôžeme pripraviť o miliardy dotácií -- obhajoval v pondelok český minister poľnohospodárstva Peter Gandalovič v Bruseli záujmy domácej agrárnej loby. Európska komisia konečne pripravuje reformu svojej poľnohospodárskej politiky a chce zároveň v budúcnosti znížiť dotácie najmä veľkým podnikom. To by vraj ukrátilo o 8 miliárd Kč Českú republiku, ktorá sa ešte od čias komunizmu pýši poľnohospodárskou veľkovýrobou. Naopak, západná Európa (ale aj Poľsko), ktorá kolektivizáciu a zoštátňovanie podľa vzoru ZSSR nezažila, by znížením podpory nebola až tak postihnutá. Gandalovič tak chce v rámci diskusie o reforme zabrániť diskriminácii českých poľnohospodárov.
Družstvá si nedáme
Gandalovičovo odhodlanie je výbornou správou pre českých družstevníkov a veľkostatkárov. Tí pritom ešte minulý týždeň v Prahe demonštrovali proti tomu, že ľudia nechcú platiť viac za bravčové mäso. Od ministra však chceli miliardovú kompenzáciu. Zároveň ministrova snaha je aj veľmi zlá správa. Pre daňových poplatníkov v ČR. Tí tento rok dali na agrárne dotácie 36 mld. Kč (je jedno, či peniaze sa prerozdeľujú v Bruseli alebo Prahe). A celá EÚ dnes poľnohospodárstvu obetuje približne 40 percent svojho rozpočtu -- presnejšie 45 mld. eur.
Český postoj jasne ukazuje, prečo je také ťažké niečo urobiť so systémom dotácií. Česko je jednou z mála krajín EÚ, ktoré chcú zásadným spôsobom zmeniť agrárnu politiku únie a obmedziť dotácie. Pritom však pri prvej príležitosti, keď sa na to únia naozaj odhodláva, ihneď spustí krik. Nič iné, iba demontáž súčasného poľnohospodárskeho systému, však podľa mnohých ekonómov (aj z radov ODS, ktorej členom je Gandalovič) nepomôže únii zachrániť pred budúcim kolapsom poľnohospodárstvo, ktoré je priveľmi drahé a nevýkonné. Zásada znižovania dotácií pre veľké firmy je však práve ten krok správnym smerom.
Dotácie aj pre kráľovnú
No najprv pripomeňme, ako v únii agrárne dotácie fungujú. Základný problém je v ich samotnom ponímaní. V spoločnosti, ktorá by naozaj rešpektovala zákony trhu, sú dotácie niečím výnimočným. Berie ich iba ten, kto je voči okoliu v nejakej nevýhode. A spoločnosť má pritom o to, čo robí, záujem. Kľúčové agrárne dotácie, takzvané priame platby, však berú všetci poľnohospodári v EÚ. Nemôžeme predsa niekoho diskriminovať -- obhajujú tento postoj politici.
Čo je však výsledkom tejto spravodlivosti v praxi? Jednoznačné plytvanie peniazmi. Dotácie, ako je známe, veselo berie aj anglická kráľovská rodina. V Česku napríklad Agrofert miliardára Andreja Babiša. Podobných príkladov v Európe sú tisícky. Príjemcovia peňazí systém nijako nezneužívajú -- to je jednoducho spravodlivosť podľa Bruselu.
Nezmyselnosť takéhoto postupu sa dá ukázať aj na inom príklade. Keď má spoločnosť údajne záujem o kvalitné a zdravé potraviny, prečo podobne ako farmárov nedotuje aj potravinárov? Alebo obchodné reťazce, ktorých cenová politika predsa výrazne rozhoduje o tom, čo naostatok jeme? Ale nebolo by úplne najlepšie dotovať spotrebiteľov, aby si mohli zabezpečiť dostatok kvalitnej potravy? Čo sa v iných oblastiach života ukazuje ako úplná absurdita, to európskemu poľnohospodárstvu bez problémov prechádza.
Dobrú chuť, Číňania!
Prečo EÚ v tak finančne náročnej agrárnej politike, za ktorú ju kritizuje aj WTO, neustále pokračuje? Týmto sa stabilizuje poľnohospodárstvo a potravinový trh -- obhajujú sa byrokrati. Skutočnosť je ale iná. Ešte v nedávnej minulosti agrárny systém prinášal obrovskú nadprodukciu. Vývoz prebytkov masla alebo obilia stál ročne miliardy eur. V posledných mesiacoch sme svedkami toho, že obilia aj sušeného mlieka či masla je málo a ich ceny rastú. Najmä kvôli zvýšenej spotrebe týchto komodít v Číne a Indii. Tento príklad len dokazuje nezmyselnosť európskej agrárnej politiky.
Číňania alebo Indovia si totiž pochutnávajú na tovare, ktorého výroba bola vo svetovom meradle jednoznačne najdrahšia. Daňoví poplatníci od Londýna po Bukurešť sa zložili na podpory európskym farmárom. A takto dotované mlieko s obilím končia v južnej Ázii. Je to ten najhlúpejší obchod, ktorý Európa v poslednom čase urobila.
Veľkovýroba a ekológia
Je však potrebné priznať, že cieľom Spoločnej poľnohospodárskej politiky únie nie je iba produkcia potravín a teraz otrasená "stabilita trhu". Miliardy eur mieria k farmárom aj preto, lebo žijú na vidieku, starajú sa o krajinu alebo hospodária bez chémie.
Sociológovia a možno aj psychológovia by sa síce mohli pozastaviť nad tým, prečo sa za také prirodzené a nevyhnutné veci musí niekomu špeciálne doplácať -- ale nech je to tak. V mnohých krajinách je účinok dotácií na dedinu výrazne vidieť. V Rakúsku, Bavorsku a aj hocikde inde v juhozápadnej Európe alebo v Škandinávii.
Aký prospech však prinášajú prírode a vidieku veľkokapacitné chovy prasiat? To, že súčasní poľnohospodári gazdujú vo veľkom, nie je ich vina. Zdedili to po komunizme, veľkovýroba je ekonomicky výhodná. Lenže, bohužiaľ, platí: veľkovýroba zatiaľ nedokáže byť ekologická. Vietor a voda erodujú šíre lány, škody zo straty ornice presahujú miliardy korún. Jediné pozitívne je vraj to, že veľkovýrobcovia používajú menej chémie ako v Holandsku. Ale súčasne priznávajú, že je to iba otázka peňazí -- ak budú väčšie dotácie, tak bude aj viac chémie vo veľkovýrobe.
Ďalším argumentom obhajujúcim európsku dotačnú politiku je sociálny aspekt. Chceme udržať ľudí na vidieku -- hlása jedna bruselská doktrína. Opäť však môžeme namietať -- táto snaha je účinná najmä mimo hraníc ČR, na rodinných farmách.
Jadro celého sporu o výšku dotácií pre veľké farmy spočíva práve v tom, u koho naostatok peniaze z Bruselu skončia. Brusel navrhovanou reformou vlastne priznáva: rovnaké dotácie pre všetkých nie sú až také spravodlivé. Veľké firmy (vrátane anglickej kráľovnej) sa v budúcnosti majú uživiť najmä svojou aktivitou. Malí farmári by to asi nezvládli, pritom ich však na vidieku stále chceme -- preto im dotácie nezoškrtáme.
Keď bohatnú bohatí
Podnikateľská štruktúra českého poľnohospodárstva je však taká, že tohtoročných 36 mld. Kč nekončí rovnomerne u tamtých približne 120 tisícov poľnohospodárov, ktorých uvádzajú štatistiky. Rozhodujúcimi producentmi nie sú rodinné farmy, ale dva druhy veľkých podnikov. Po prvé -- bývalé veľké družstvá, často sprivatizované šéfmi pôsobiacimi vo vedení podnikov už za komunizmu. A po druhé -- sú to veľké firmy nových súkromných vlastníkov, prípadne reštituentov.
Podľa odhadov Výskumného ústavu poľnohospodárskej ekonomiky v skutočnosti najväčší diel z dotácií pripadne na necelé dve tisícky už dnes najbohatších agrárnych veľkopodnikateľov. Nie sú to žiadni odľudovia, ale určite nemajú prvotný záujem o to, aby udržiavali vidiecky život. Ekonomika ich práve naopak núti zvládať podnikanie s čo najmenšími nákladmi.
Väčšina tzv. poľnohospodárov v Česku teda nemá nič spoločného so západoeurópskymi farmármi. Sú to ľudia, ktorým ich zamestnávatelia (príjemcovia stále narastajúcich dotácií) platia jedny z najnižších miezd v štáte, porovnateľné s platmi textilných robotníkov alebo pokladníčok v supermarketoch. Významnú časť týchto námezdných síl v českom poľnohospodárstve tvoria Ukrajinci a ďalší cudzinci. Chvalabohu, že sú tu, bez nich by svojimi profesijnými šéfmi tak ospevované "tradičné české poľnohospodárstvo" už skolabovalo.
Sladké opletačky
Minister poľnohospodárstva ČR Petr Gandalovič je však tak či tak odhodlaný v Bruseli "obhajovať české záujmy", teda preložené do zrozumiteľného jazyka -- predovšetkým záujmy dvoch tisícok bohatých podnikateľov. Títo agrárni bossovia totiž hýbu českým poľnohospodárstvom a čiastočne aj verejnou mienkou. Z politického hľadiska -- ak politiku vnímame cez prizmu jedného volebného obdobia -- je teda Gandalovičov postup v niečom pochopiteľný.
No nebolo by úplne správne nasadzovať ministrovi za jeho čistý pragmatizmus psiu hlavu. Bruselských úradníkov už občas presvedčil o tom, že nimi nariaďované reformy, navonok úplne transparentné a podporujúce iba trhovú ekonomiku, sú naostatok zbabrané. Presviedčajú sa o tom pestovatelia cukrovej repy, možno to zažijú aj vinári. Výstižný je najmä prípad cukru. Po desiatkach rokov sa únia rozhodla trh s cukrom reformovať. Ceny tejto komodity sú v EÚ trikrát vyššie než inde vo svete. A dotovaným exportom prebytku cukru navyše EÚ poriadne deformuje aj svetový trh. WTO preto Brusel tvrdo napomenula. Výsledkom tlaku bola akcia s heslom: Cukor sa bude v budúcnosti vyrábať nie podľa pridelených kvót, ale produkcia sa presťahuje tam, kde je najefektívnejšia.
Hurá -- radovali sa českí podnikatelia. Predpokladali, že uvoľnenie trhu dá priestor na vyniknutie ich efektivity. Výsledok? Česko sa stane z exportéra cukru dovozcom. Brusel totiž kvóty limitujúce výrobu cukru nezrušil, ale ponúkol cukrovarníkom za zrušenie produkcie tučné odškodnenie -- a niektoré firmy z ČR odišli. Minister Gandalovič tak môže svoju neochotu škrtať dotácie veľkofirmám čiastočne obhajovať obavou, ako to naostatok dopadne v praxi.
Kto vlastne chce reformu?
Eurokomisárka Mariann Fischer-Boel, zodpovedná za úniové poľnohospodárstvo, však hovorí o tom, aké nové výzvy stoja pred spoločnou politikou únie v tejto oblasti: EÚ musí reagovať na zmeny klímy, využívať bioenergiu, nenarušovať prírodu. Niečo také by však potrebovalo dôsledný odklon od produkčných dotácií a ešte dôslednejší príklon k podporám pre celý vidiek. Lenže Gandalovič sa postojom k zoškrtaniu dotácií stavia na stranu ďalších odporcov reforiem, ktorých je teraz už viac než dosť. Nie je dôvod zásadne meniť poľnohospodársku politiku -- vyhlásil pri poslednej návšteve Prahy francúzsky minister poľnohospodárstva Michel Barnier. Jeho nemecký kolega Horst Seehofer tvrdí to isté -- budúcich šesť rokov sa podľa neho na zásady nemá siahať. Donedávna však platilo, že Česko patrí k proreformným krajinám (spolu s Veľkou Britániou). Teraz je evidentné, že Topolánkov kabinet ani v poľnohospodárstve nevyniká žiadnou reformnou odvahou.
Martin Mařík, Hospodářské noviny Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.