Keď vznikal tento článok, americkí voliči ešte nedovolili 44. prezidenta USA, preto sú nasledujúce riadky stále iba úvahou o ponúkaných možnostiach budúceho vývoja americkej zahraničnej politiky. Prípadná zmena pod vedením demokrata Baracka Obamu je predzvesťou návratu k multilaterálnej diplomacii rešpektujúcej medzinárodne právo a klasickú diplomaciu, ktorá smeruje k vyjednávaniu s každou zainteresovanou stranou. Na druhej strane je republikán John McCain veriaci v predurčenosť USA definovať samostatne pravidlá hry v medzinárodnej politike. V skutočnosti ide o dve tváre a jeden cieľ. Bývalý riaditeľ CIA James R. Schlesinger hovoril, že "USA nemajú priateľov, ale spojencov, ktorí jej pomáhajú naplniť svoje národne záujmy". A to je hlavný cieľ zahraničnej politiky USA, a teda nemožno očakávať povolebnú radikálnu zmenu obsahu zahraničnej politiky.
Sedem rokov po teroristickom útoku na USA inak vnímajú Američania hrozbu terorizmu. Výsledok vládnutia G. W. Busha je, že si 80 % Američanov myslí, že ich krajina ide nesprávnym smerom. Bushova administratíva v zahraničnej politike nereagovala dostatočne rýchlo a flexibilne na vonkajšie a vnútorne zmeny a jej stereotypné kopírovanie prvého volebného obdobia prinieslo veľa sklamaní. Kandidáti na amerického prezidenta ponúkali dve odlišne koncepcie zahraničnej politiky. Zmenili sa hodnotové ciele u amerického voliča ? Len 49 % republikánov si myslí, že americká zahraničná politika ide dobrým smerom a až 65 % Američanov si myslí pravý opak. Na rozdiel od republikánov 8 z 10 demokratov uprednostňuje diplomatické, ekonomické riešenie v medzinárodných vzťahoch pred vojenským riešením. Až výsledok volieb ukazuje, či táto hodnotová zmena rozhodla o 44. prezidentovi USA.
Demokrati na rozdiel od republikánov začnú viesť dialóg s iránskou vládou bez predbežných požiadaviek v oblasti využitia jadrovej energetiky a podľa výsledku rokovaní budú využívať ekonomické embargo a politicky izolovať Teherán. Na druhej strane prekvapujúce je, že demokrati chcú uplatňovať ten istý nástroj "niečo za niečo" (keď Iránu ponúkajú rýchly vstup do Svetovej obchodnej organizácie za určité ústupky), tak ako to doteraz robili republikáni vo vzťahu k Rusku.
Najväčšou zmenou je, že Obama chce do 16 mesiacov ukončiť vojenskú misiu v Iraku a presunúť ju do Afganistanu. Naopak, McCain chce túto misiu dlhodobo stabilizovať v Iraku, podľa vzoru spojeneckých vojsk v Nemecku po 2. svetovej vojne. Pritom podľa posledných prieskumov si až 70 % Američanov myslí, že vojna v Iraku bola omylom. V oblasti spolupráce s Ruskom demokrati podporujú dialóg na rozdiel od republikánov, ktorí navrhujú vylúčiť Rusko zo skupiny G8 (čo už de facto urobili tým, že nepozvali Rusko na rokovanie G8 k problematike finančnej krízy).
Demokrati uprednostňujú rokovanie o najdôležitejších otázkach a posilňovanie transatlantických vzťahov v rámci spoločných akcií v rámci NATO, ako i mierových akcií v OSN. Na rozdiel od republikánov, ktorí v minulosti brali NATO a OSN skôr ako organizácie, ktoré boli príveskom amerických vojenských akcií.
Dôležitým momentom pri ďalšom smerovaní zahraničnej politiky po prezidentských voľbách bude i to, kto bude ministrom zahraničných vecí a do akej miery bude 44. prezident Spojených štátov brať do úvahy názory svojich poradcov.
Republikáni mali pred voľbami prichystané pomerne známe osobnosti zo zahraničnej politiky: Joseph Lieberman, Bob Dole, John Negroponte, Ruth Wedgwood alebo Richard Perle. Demokrati majú tiež čo ponúknuť: Tony Lake, Madeleine Albright, Greg Carig, Susan Rice a, samozrejme, generál Wesley Clark. Nemôžeme vylúčiť i prekvapenie: že ministrom zahraničných vecí bude Hillary Clinton.
Americký voliči vybrali, kto bude zastupovať ich záujmy, bola to ich voľba. Je ešte predčasné hodnotiť vonkajšie dôsledky voľby amerického prezidenta. Jedno je však isté: od nového prezidenta USA sa očakáva, že jeho zahraničná politika nebude prehlbovať rozdelenie Severoatlantickej aliancie. Ale americkí voliči a svet aj tak očakávajú nové americké výzvy a nové spôsoby riešenia medzinárodnej politiky, ktorá potrebuje oživenie.
Pavol Jusko, Výbor pre medzinárodne vzťahy
StoryEditor