Svet skĺzava do veľkého globálneho spomalenia, pravdepodobne najhoršieho za posledné štvrťstoročie a možno aj najhoršieho od veľkej hospodárskej krízy. V nejednom zmysle je to kríza "made in America".
Spojené štáty vyvážali svoje toxické hypotéky do celého sveta vo forme cenných papierov krytých aktívami. Spojené štáty vyvážali svoju filozofiu deregulovaného voľného trhu, čo dnes dokonca aj jej veľkňaz Alan Greenspan pokladá za chybu. Spojené štáty vyvážali svoju kultúru firemnej nezodpovednosti -- neprehľadných akciových opcií podnecujúcich nesprávne účtovníctvo, ktoré zohralo v tomto debakli svoju rolu, rovnako ako ju pred niekoľkými rokmi zohralo v škandáloch okolo firiem Enron a Worldcom. A nakoniec Spojené štáty vyviezli aj svoj hospodársky pokles.
Bushova administratíva nakoniec ustúpila a urobila to, o čo ju naliehavo žiadali všetci ekonómovia: vložila do bánk viac prostriedkov. Diabol sa však ako vždy skrýva v detailoch a ministrovi financií Spojených štátov Henrymu Paulsonovi sa možno podarilo podkopať aj tento dobrý nápad -- zdá sa totiž, že prišiel na spôsob, ako rekapitulovať banky takou formou, ktorá nemusí viesť k obnove pôžičiek, čo by pre ekonomiku neveštilo nič dobré. Zo všetkého najdôležitejšia je však skutočnosť, že podmienky, ktoré Paulson získal za kapitál poskytnutý americkým bankám, boli oveľa horšie než tie, ktoré získal britský premiér Gordon Brown (nehovoriac o tom, čo si vydobyl Warren Buffett za vloženie oveľa nižšej sumy do najzdravšej americkej investičnej banky Goldman Sachs). Ako ukazujú ceny akcií, investori veria, že urobili naozaj dobrý obchod.
Jedným z dôvodov, prečo by sa mali americkí daňoví poplatníci kvôli tomuto zlému obchodu znepokojovať, je narastajúci štátny dlh. Už pred súčasnou finančnou krízou sa mal americký štátny dlh zvýšiť z 5,7 bilióna dolárov v roku 2001 na tohtoročných viac ako 9 biliónov. Deficit na tento rok sa bude blížiť k pol biliónu dolárov a budúci rok bude ešte vyšší, lebo americký pokles naberie rýchlejší spád. Amerika potrebuje veľký stimulačný balík. Wallstreetski fiškálni konzervatívci (áno, rovnakí ľudia, ktorí nám pripravili súčasný pád) však teraz budú žiadať zmiernenie deficitu (čo nám pripomína Andrewa Mellona za čias veľkej hospodárskej krízy).
Ako sa dalo predpokladať, kríza sa teraz rozšírila na rozvíjajúce sa trhy a menej rozvinuté krajiny. Hoci sa to môže zdať pozoruhodné, Amerika je napriek všetkým svojim problémom stále považovaná za najbezpečnejšie miesto pre investície. Podľa mňa to nie je nijako prekvapujúce, pretože americké vládne garancie majú napriek všetkému väčšiu dôveryhodnosť než garancie krajín tretieho sveta.
Až bude Amerika pohlcovať svetové úspory a riešiť s ich pomocou vlastné problémy, až budú prudko stúpať rizikové prémie a budú klesať celosvetové príjmy, obchod aj ceny komodít, zažijú rozvojové krajiny ťažké časy. Niektoré z nich -- tie, ktoré mali veľké obchodné deficity už pred krízou, tie s veľkými štátnymi dlhmi, ktorých splatnosť sa musí predlžovať, a tie s tesnými obchodnými väzbami na USA -- budú pravdepodobne trpieť viac než iné. Krajiny ako Čína, ktoré úplne neliberalizovali svoje kapitálové a finančné trhy, si budú blahoželať, že neposlúchli naliehanie Henryho Paulsona a amerického ministra financií, aby tak urobili.
Mnohé z nich sa už obracajú so žiadosťou o pomoc na Medzinárodný menový fond. Panujú obavy, že sa MMF prinajmenšom v niektorých prípadoch vráti k svojim starým a neúspešným receptom: k fiškálnemu a monetárnemu uťahovaniu opaskov, ktoré by iba prehĺbilo globálne nerovnosti. Kým rozvinuté krajiny prijímajú stabilizujúce proticyklické politiky, rozvojové krajiny by boli nútené k destabilizujúcim politikám, ktoré by odháňali kapitál z miest, kde je najviac potrebný.
V období ázijskej finančnej krízy pred desiatimi rokmi sa veľa diskutovalo o potrebe reformovať globálnu finančnú architektúru. Urobilo sa však málo -- príliš málo, ako vychádza najavo. Mnohí ľudia si vtedy mysleli, že tieto vznešené výzvy sú iba zámerným pokusom zabrzdiť skutočnú reformu: tí, ktorým sa v starom systéme darilo, vedeli, že kríza pominie a spolu s ňou pominú aj požiadavky na reformu. Nesmieme dopustiť, aby sa to znova stalo.
Možno sa nachádzame v okamihu nového "Bretton Woodsu". Staré inštitúcie si uvedomili potrebu reformy, avšak pohybujú sa rýchlosťou ľadovca. Neurobili nič, aby zabránili súčasnej kríze a panujú obavy, či na ňu po jej vypuknutí zareagujú efektívne.
Svetu trvalo 15 rokov, počas ktorých prežil svetovú vojnu, než sa konečne zišiel a začal riešiť slabiny v globálnom finančnom systéme, ktoré prispeli k veľkej hospodárskej kríze. Treba len dúfať, že tentoraz nám to tak dlho nepotrvá: vzhľadom na mieru vzájomnej previazanosti sveta by bola cena jednoducho príliš vysoká.
Kým starým dohodám z Bretton Woodsu dominovali USA a Veľká Británia, súčasná globálna krajina je výrazne odlišná. Staré brettonwoodske inštitúcie boli navyše definované množstvom ekonomických doktrín, pri ktorých sa preukázalo, že zlyhávajú nielen v rozvojových krajinách, ale aj v srdci kapitalizmu. Blížiaci sa globálny summit musí tejto novej realite čeliť, ak má efektívne pracovať na vytvorení stabilnejšieho a spravodlivejšieho globálneho finančného systému.
Joseph E. Stiglitz, profesor ekonómie na Columbijskej univerzite, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu