Napriek stanovisku Európskej komisie, ktorá "odobrila" dostavbu 3. a 4. bloku Jadrovej elektrárne (JE) Mochovce, by nemala vláda SR pristupovať k ich urýchlenej dostavbe za každú cenu. Využíva pritom argument, že bez rýchleho dostavania nových jadrových reaktorov v JE Mochovce bude v blízkej budúcnosti ohrozená energetická bezpečnosť Slovenska a budeme odkázaní na dovoz drahej energie zo zahraničia.
V prípade dostavby 3. a 4. bloku v Mochovciach Úrad jadrového dozoru (ÚJD), Ministerstvo životného prostredia SR, ako aj ostatné orgány štátnej moci ignorujú fakt, že projekt JE Mochovce 3, 4 podlieha zákonnému posudzovaniu vplyvov na životné prostredie (EIA). Argumentácia štátnych orgánov, ktorá sa opiera o platné stavebné povolenie z roku 1986, pripadá v súčasnosti, teda po 22 rokoch, ako absurdná.
Strašenie verejnosti tvrdením, že bez rýchleho dostavania nových jadrových reaktorov v JE Mochovce s celkovým výkonom 880 MW bude v blízkej budúcnosti ohrozená energetická bezpečnosť Slovenska, nie je na mieste, pretože už v súčasnosti je na Slovensku rozpracovaných viacero projektov na výstavbu nových energetických zdrojov s celkovým inštalovaným výkonom vyše 1 500 MW. Navyše informácie, že Slovensko bude musieť v roku 2008 pristúpiť aj k odstaveniu druhého bloku JE Bohunice, sme sa nedozvedeli včera. Vláda, a to nielen tá súčasná, ale aj tie predchádzajúce, mohla podniknúť v dostatočnom časovom predstihu viacero scenárov, ktoré by riešili situáciu po plánovanom odstavení JE Bohunice.
Nikoho nemôže prekvapiť, ak sa ozývajú od "zelených" hlasy, ktoré žiadajú, aby bola táto dostavba posúdená v zmysle procesu EIA, ako aj z hľadiska jej následných finančných dosahov na štátny rozpočet. Zneškodnenie vyhoretého paliva z JE na Slovensku sa odhaduje na cca 200 mld. korún. Ak sa prirátajú náklady na zneškodnenie vyhoretého paliva k cene za vyrobenú elektrickú energiu, ktorú koniec koncov zaplatia daňoví poplatníci (čo na tom, že to budú až naše deti, respektíve vnuci), tak potom sa už o "lacnej" energii hovoriť nedá.
Namiesto ustavične opakovaných príkladov na plánovanú výstavbu nových JE vo Veľkej Británii alebo Francúzsku by si vláda mohla zobrať príklad zo Švédska, ktoré bolo v 70. rokoch plne závislé od dovozu ropy. V dôsledku ropnej krízy sa však rozhodlo staviť na jadrové elektrárne, ktoré pokrývajú výrobu takmer polovice elektriny vo Švédsku. V súčasnosti by sa však vo Švédsku nenašiel žiaden investor, ktorý by sa pustil do výstavby nového jadrového reaktora. Investori sa omnoho viac zaujímajú o obnoviteľné zdroje, ktoré ponúkajú čoraz viac a ich potenciál stále rastie.
V rámci podpory výroby elektrickej energie z OZE (obnoviteľné zdroje energie) si do roku 2010 vláda SR sama stanovila indikatívny cieľ na 31 percent. Vláda SR dosiaľ neurobila žiadne legislatívne ani žiadne iné podporné kroky, aby sa aspoň sčasti priblížila k tomuto ambicióznemu, avšak nereálnemu číslu, ktoré si sama stanovila. Práve naopak, dôležitý zákon o podpore výroby elektriny z OZE, ktorý mal byť do vlády predložený už v roku 2007 a následne preložený na apríl 2008, vláda SR znovu posunula až na jeseň 2008.
Keby bolo 20 mld. korún, ktoré dosiaľ štát vynaložil do nefungujúcich JEMO 3. a 4., použitých na podporu využitia OZE, mohli by sme mať nainštalované OZE s výkonom takmer 500 MW. Napríklad bioplynová stanica s výkonom 1 MW tepla a 1 MW elektriny za 100 mil. korún môže byť vybudovaná približne za deväť mesiacov. Na Slovensku máme zatiaľ vybudovaných len päť BPS. V Nemecku ich majú takmer 4 000.
Je v poriadku, ak súčasná vláda podporuje rozvoj ďalších výrobných energetických kapacít na Slovensku. V poriadku však nie je, ak sa táto podpora zameriava výhradne len na jadrovú energetiku.
Robo Beňo, komunikačný odbor Strany zelených