Parlamentné teátro okolo zablokovania Lisabonskej zmluvy, ktoré predvádzajú účinkujúci v dresoch vládnej moci, je výsmechom pre všetkých tých, ktorí si pamätajú:
Po prvé - Vladimíra Mečiara a jeho HZDS, ako svojou diktatúrou parlamentnej väčšiny (Zvyknite si, je po voľbách!) privolali v roku 1994 demarše EÚ a potom aj pozastavenie vstupu Slovenska do NATO. Pamätný bol výrok V. M. po demaršovej anabáze: Ak nás odmietnu na Západe, obrátime sa na Východ! Dnes je jedným z troch novovyliahnutých eurotenorov na Slovensku, po jeho proeurópskych expozé v parlamente človek nadobúda dojem, že nie je iba Otec vlasti, ale prinajmenšom kandidát na ďalšieho spolupatróna Európy. Doslova všetci svätí (Benedikt, Vojtech, Cyril a Metod) a Robert Schuman s Jeanom Monnetom a Konrádom Adenauerom sa musia v kúte prikrčiť, aby urobili miesto v európskom panteóne tomuto géniovi spod Tatier.
Po druhé - Jána Slotu a jeho straníckych druhov, ktorým už len pri spomenutí pojmu Európska únia penila žlč a vyťahovali žabykláče na kozmopolitov. Leitmotívom SNS bolo - Cudzie nechceme, svoje si nedáme. Dnes ministri za SNS vedú ľúty boj s Dušanom Čaplovičom, ktože len z nich bude deliť európske dukáty medzi svojich straníckych sponzorov. Peniaze z Bruselu urobili zázraky a onehdy najväčší nepriatelia Bruselu sa plazia pred rohom hojnosti eurodotácií.
Po tretie - Roberta Fica s jeho predvolebnými plagátmi v roku 2002, ktoré ukazovali euroskeptické holé zadky lídrov Smeru, Slovensko spodobnené do mopslíkov lízajúcich topánky buržujov spoza Šumavy. Euroskepticizmus bol erbom volebnej kampane aj tohto tretieho čerstvého velebiteľa EÚ, eura, Lisabonskej zmluvy a najmä dotácií zo spoločnej kasy únie.
Všetko sa vrátilo, história sa opakuje. Tak ako v rokoch 1992 -1998 všetky významné inštitúcie Európy boli pre vtedajšiu vládnu moc iba na posmech, tak dnes je tomu rovnako. Sebastrednosť mocipánov je príkladná, naozaj už len nominácia koňa do Národnej rady chýba.
Je možno trúfalosťou v súčasnosti sa vracať v parafrázovanom titulku k eseji Václava Havla "Moc bezmocných", ale správanie tých, ktorí majú súčasnú parlamentnú väčšinu v hrsti, nevyhnutne vedie k aktuálnemu oprášeniu Havlovho textu.
Gustáv Husák síce podpísal v Helsinkách (1975) dohodu o dodržiavaní ľudských práv, ale potom si robil čo chcel s kritikmi režimu - z Charty 77 sa stala "chátra 77" a desiatky disidentov si na dlhší čas posedeli v komunistických väzeniach alebo zomreli po neľudskom vypočúvaní eštebákmi.
Eurotenori Fico, Slota a Mečiar tiež chcú ratifikovať Lisabonskú zmluvu, prikryť sa modrou zástavou s tuctom hviezd, ale zároveň presadzovať pästné právo parlamentnej väčšiny. Tak ako to napísal Havel v roku 1978: Úbohý výkon moci zahaľujú do hávu vznešených slov.
A trom opozičným Dávidom nezostalo nič iné, len vmietnuť skalu pravdy do čela trom vládnym Goliášom. Uvidíme, či moc sa spamätá. Šanca tu je.
Peter Turčík, editor Názorov a analýz, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.