Od 2. januára sa môžeme teraz všetci pasovať za historikov. Keď sa môže v dátumoch a kráľoch seknúť premiér, ľahšie sa to bude tolerovať, keď si aj pospolitý ľud šírom-šárom zafilozofuje o našich začiatkoch. Začiatok našich začiatkov bude zrejme témou nového roka. Premiér sa na to chystá priam sofistikovane, ibaže nezadal do softvéru správne údaje, a tak bude vládne pécečko šíriť po celý rok bludy.
Chybu nastavenia budú súčasne korigovať mozgy profesionálnych historikov. Nenájdeme azda presnejšie určovanie genézy Slovanov od 6. do 10. storočia ako u Viktora Timura (in: Slovienske kontinuá, Tatran 1991).Osobitne si všíma rozsiahle skúmanie P. J. Šafárika v Slovanských starožitnostiach, v ktorých rieši vývoj slovanských kmeňov v rokoch 476 až 988. Ani Viktor Timur však nešiel ďalej od pomenovania vývinovej vetvy Slovanov ako po Slovienov. O Slovákoch v oných časoch vie okrem matičiarskych dobrovoľníkov iba Robert Fico, no stále je to menej, ako vedel napríklad N. S. Chruščov. Keďže máme s maďarskými susedmi ešte stále dosť nevyrovnaných účtov, nota bene práve v sekcii histórie, mohol náš premiér presnejšie triafať práve na najslabšiu strunu v ich historickej pamäti.
Bol to Chruščov, ktorý v lete roku 1964 bez škrupúľ vysvetlil Jánosovi Kádárovi, že "Maďari pri obsadení vlasti vnikli na ukrajinské územie, zabrali najlepšiu pôdu a Ukrajincov vyhnali do hôr. Povedal som Kádárovi, vy ste ulúpili zem našich predkov. V maďarskom parlamente je obraz: Keď prišiel Árpád so svojím vojskom, pýta od Slovanov vodu, zem a trávu. Dajú mu. Na to Árpád povie: Vy ste mi odovzdali svoju zem" (in: Miklós Kun: Chruščovove Podkarpatské ponuky, Magyar Hírlap 12. 5. ´07). Azda najvýznamnejší maďarský znalec ruských dejín a sovietskych pomerov dotkol sa touto epizódou aj začiatku začiatkov našich spoločných dejín a mimovoľne odpovedá aj na vulgárny historicizmus Jána Slotu.
Hovorme teda o dejinách Slovanov na spoločnom území. V tom Fica predbehol už Pavol Hrušovský dnes už povestným (tiež) novoročným prejavom, keď sa prihlásil k našim dejinám na spoločnom uhorskom území. Ešte skôr sme to síce počuli od historikov Dušana Kováča či Ľubomíra Liptáka a detto u Rudolfa Chmela, ktorý náš komplex "malonárodnosti" lieči v početných esejach priam na pokračovanie, ale takéto racionálne konštrukty nerezonujú dosť zvučne, kým nepredstúpi významný ústavný činiteľ a nahlas nezopakuje "veci zrejmé, ktoré sme predtým nechápali" (Seneca).
Poučenia na kraji roka by bolo (a ešte bude) hádam dosť na to, aby sme nezablúdili ani podľa vládou nastaveného itinerára pri spätnom pohybe na mape našej etnogenézy. Keď však človek počúval prejavy našich troch najvyšších ústavných činiteľov na Divadelnom námestí v Martine, nechýbalo veľa, aby mu naskočila husia koža pri spomienke na vlasteneckú parádu v tónoch Vaterland, Vaterland... Hrôzostrašné dôsledky nacionálneho socializmu sú dosť známe na to, aby pri spomínaní našej otčiny nemuseli sme v pozore salutovať, ako to bývavalo v bavorských pivných krčmách, keď ľudom zbožňovaný kvázihistorik si predsavzal spustošiť už civilizované krajiny, kde človek nebol človekom, kde chodili iba nejaké zvieratá.
Tibor Ferko, dramaturg a publicista