Medzinárodný menový fond, ktorý môžeme mať radi?

Pre Medzinárodný menový fond znamená kríza obrovskú zmenu. Ešte pred niekoľkými mesiacmi sa táto dôležitá, no nemilovaná inštitúcia, tento míľnik povojnového globálneho ekonomického usporiadania zdal byť odsúdený k bezvýznamnosti.

MMF bol dlho fackovacím panákom pre ľavicu i pre pravicu - pre ľavicu pre svoj dôraz na fiškálnu usporiadanosť a hospodársku ortodoxnosť a pre pravicu pre svoju úlohu pri zachraňovaní zadlžených štátov. Rozvojové krajiny odmietavo prijímali jeho rady, kým krajiny rozvinuté, ktoré peniaze nepotrebovali, ho ignorovali. Vo svete, kde zdroje fondu vyzerajú v porovnaní s objemom súkromných kapitálových tokov ako kvapka v mori, sa MMF začal javiť ako prežitok.

A keď si niektorí z najväčších dlžníkov MMF (Brazília a Argentína) začali pred niekoľkými rokmi predplácať vlastné dlhy a noví dlžníci neboli v dohľade, všetko nasvedčovalo tomu, že do rakvy fondu bol zatlčený posledný klinec. Zdalo sa, že MMF je okrem straty dôvodu na existenciu odsúdený i na vysychanie príjmov. Znížil svoj rozpočet, začal sa zoštíhľovať, a hoci medzitým získal niektoré nové právomoci - najmä dohľad nad "menovými manipuláciami" - jeho úvahy sa ukázali ako prevažne irelevantné.

Kríza však MMF posilnila. Pod schopným výkonným riaditeľom Dominique Strauss-Kahnom je fond jednou z mála oficiálnych inštitúcií, ktoré dokážu udalosti predvídať, namiesto aby sa nimi nechali vláčiť. Pre krajiny s "rozumnou" politikou promptne zriadil mimoriadnu úverovú linku s rýchlym uvoľňovaním prostriedkov. Horlivo presadzoval globálny fiškálny stimul v objeme 2 % svetového HNP - tento postoj je ešte pozoruhodnejší, ak vezmeme do úvahy tradičný konzervativizmus fondu vo všetkých fiškálnych otázkach. A v predvečer summitu skupiny G20 v Londýne dôkladne reformoval svoju úverovú politiku, pričom začal klásť menší dôraz na tradičné podmienky a uľahčil štátom plnenie úverových kritérií.

Ešte dôležitejšie je, že MMF vyšiel z londýnskeho stretnutia s podstatne vyššími prostriedkami a tiež s novou zodpovednosťou. Skupina G20 sľúbila, že strojnásobí úverovú kapacitu fondu (z 250 miliárd na 750 miliárd dolárov), vydá nové zvláštne práva čerpania (rezervné aktívum vytvorené z koša hlavných mien) v objeme 250 miliárd dolárov a povolí fondu požičiavať si v nevyhnutnom prípade na kapitálových trhoch (čo nikdy nerobil). MMF bol tiež ustanovený za jednu z dvoch hlavných inštitúcií - spolu s rozšíreným Fórom pre finančnú stabilitu (ktoré bolo teraz premenované na Komisiu pre finančnú stabilitu) - ktorých úlohou bude poskytovanie včasných varovaní pred makroekonomickými a finančnými rizikami, a vydávanie nevyhnutných strategických odporúčaní.

Ďalšou dobrou správou je, že Európania sa vzdali svojho nároku vymenovať výkonného riaditeľa MMF (rovnako ako sa Američania vzdali podobného nároku vymenovať prezidenta Svetovej banky). Títo vysoko postavení predstavitelia budú odteraz vyberaní "prostredníctvom otvoreného, transparentného a na zásluhách založeného výberového procesu". Tým sa zabezpečí lepšie riadenie (aj keď Strauss-Kahnovo vedenie je zatiaľ príkladné) a zvýši sa legitimita oboch inštitúcií v očiach rozvojových štátov.

MMF sa dnes teda znova ocitá v centre ekonomického vesmíru. Ako sa rozhodne so svojou novonadobudnutou mocou naložiť?

Najväčším rizikom je, že fond znova "prestrelí" a začne hrať príliš vysokú hru. To sa už stalo v druhej polovici 90. rokov, keď MMF začal hlásať liberalizáciu kapitálových účtov, počas ázijskej finančnej krízy zaviedol príliš prísnu fiškálnu liečbu a na vlastnú päsť sa pokúsil preformovať ázijské ekonomiky. Vo všetkých týchto oblastiach si už fond priznal svoje omyly. Až teraz však uvidíme, či si vzal ponaučenie plne k srdcu a či miesto rigidného a doktrínskeho fondu budeme mať fond láskavejší a miernejší.

Sľubné je, že väčšie slovo pri riadení fondu takmer určite získajú rozvojové krajiny. Tým bude zabezpečené, že sa stanoviská chudobnejších štátov v budúcnosti stretnú s väčšou účasťou a pozornosťou.

Samotné zabezpečenie väčšej hlasovacej právomoci rozvojovým krajinám však situáciu príliš nezmení, ak sa nezmení aj organizačná kultúra MMF. Fond zamestnáva veľký počet múdrych ekonómov, ktorým však chýba užší vzťah k inštitucionálnej realite v krajinách, na ktorých pracujú (a aj jej pochopenie). Ich profesionálna odbornosť sa hodnotí skôr podľa kvality ich postgraduálnych diplomov ako podľa ich úspechov v praktickom konaní. To plodí aroganciu a pocit samoľúbej nadradenosti voči ich konkurentom - politikom, ktorí musia hľadať rovnováhu medzi početnými a komplikovanými agendami.

Boj s týmto problémom bude vyžadovať proaktívne úsilie najvyššieho vedenia MMF pri nábore, personálnej politike a povýšení. Jednou z možností by bolo podstatné zvýšenie počtu pracovníkov nachádzajúcich sa uprostred kariéry, ktorí majú praktické skúsenosti z rozvojových krajín. Zamestnanci MMF by si potom viac uvedomovali hodnotu miestnych vedomostí oproti teoretickej odbornosti.

Ďalšou stratégiou by bolo premiestnenie časti zamestnancov vrátane ľudí pôsobiacich na funkčných oddeleniach, na "regionálne pobočky" v teréne. Tento krok by pravdepodobne vyvolal značný odpor zamestnancov, ktorí si zvykli na požitky Washingtonu. Neexistuje však lepší spôsob, ako si uvedomiť úlohu kontextu, ako v ňom žiť. Svetová banka, ktorá pred časom uskutočnila podobnú decentralizáciu, začala v jej dôsledku lepšie slúžiť svojim klientom (bez toho, aby sa stretla s ťažkosťami pri nábore špičkových talentov).

Pre MMF je to dôležitý okamih. Medzinárodné spoločenstvo vkladá do úsudku a výkonu fondu obrovské nádeje. Fond bude potrebovať vnútorné reformy, aby si túto dôveru plne zaslúžil.