Právo na odpoveď, ktoré zavádza nový tlačový zákon, nie je ani v najmenšom rozpore s demokraciou či slobodou slova. Práve naopak, právo na odpoveď slobodu slova rozširuje na všetkých občanov Slovenska. Navyše, tlačový zákon dostáva do rovnováhy slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti.
Dnes proti sebe nestojí tlačový zákon a demokracia. Dnes proti sebe stojí vlastnícka sloboda mediálnych korporácií a právo občanov na slobodu vyjadrovania. A ak je dnes niekto na strane obyčajných ľudí, potom je to nový tlačový zákon spolu s právom na odpoveď a nie starý komunistický zákon, ktorý dnes dáva tlačovým médiám taký široký priestor pre zneužitie svojej moci, aký hádam nemala ani socialistická Pravda za bývalého režimu.
Sloboda slova nepatrí len novinárom
Média sa snažia vytvárať dojem, ako by demokracia mala byť mediokraciou. Lenže demokracia je predovšetkým o rovnosti práv. To znamená, že ani novinári nemôžu mať viac práv, ako majú tí, o ktorých píšu. Sloboda vlastníkov médií a vydavateľov nemôže byť nadradená slobode všetkých ostatných občanov. Sloboda slova nemôže byť obmedzená iba na hŕstku novinárov. Ústava Slovenskej republiky totiž nepriznáva slobodu prejavu iba úzkej skupine zástupcov médií, ale každému občanovi na Slovensku. A právo na odpoveď dáva tomuto základnému ústavnému princípu zmysel.
Masmédiá dnes disponujú monopolom na informovanie verejnosti. Ak toto ich privilégium nemôže byť za žiadnych okolností vyvážené právami bežných občanov, potom nejde o nič iné ako o diskrimináciu všetkých občanov s výnimkou novinárov. Vláda preto pripravila zákon, ktorý má chrániť občanov pred skreslenými a nepravdivými informáciami, ktorými sa živí bulvár a ktoré často dokážu zničiť jednotlivé ľudské životy. Nepresná či nepravdivá informácia môže niekomu zničiť povesť, rozvrátiť rodinu, ukončiť kariéru. Desať rokov súdenia už nikomu z nich česť ani kariéru nevráti. Proti bulváru musia mať občania v rukách reálne nástroje, aby sa mohli brániť. A to nie je len o politikoch či celebritách, ktorí si ešte ako tak vedia nájsť v médiách priestor na obranu. To je predovšetkým o bežných ľuďoch a o ich základnom ústavnom práve na slobodu prejavu.
Demokracia nie je o záujmoch korporácií
Dnešná agenda opozície nie je o demokracii ani o občanoch. Politická hra, ktorú rozohrala opozícia, je o záujmoch mediálnych korporácií, nie o záujmoch bežných ľudí. Je o tom, že mediálne koncerny majú dnes v rukách ohromnú moc nad ľudskými životmi a nechcú o ňu prísť. Opozícia iba pomáha lobovať za tento ich partikulárny záujem. A schováva sa za slovo demokracia. Neváha pritom vydierať slovenskú spoločnosť a celú Európsku úniu tým, že sabotuje svoju podporu pre Lisabonskú zmluvu.
Pokiaľ niekto chápe demokraciu ako ochranu mediálnych korporácií, potom je právo na odpoveď naozaj obmedzením ich moci. Ale príliš veľa ľudí, príliš veľa odborníkov a príliš veľa skutočných demokratov po celom svete je presvedčených, že o tomto demokracia nie je. Napríklad americký teoretik Robert McChesney tvrdí, že čím silnejšie postavenie majú v spoločnosti mediálne korporácie, tým viac sa oslabuje úloha médií ako verejného služobníka. Ako dodáva, pri rozširujúcom sa vplyve vlastníkov médií už nehovoríme o demokracii, ale neoliberalizme. Je evidentné, že pravica, tak ako vždy, chráni záujmy vplyvných a bohatých, v tomto prípade záujmy mediálnych korporácií. No ja som presvedčený, že demokracia nie je o záujmoch korporácií, ale predovšetkým o ľudských právach, o slobode slova a o rovnosti. A toto všetko nový tlačový zákon skutočne zavádza.
O slobode nestačí iba hovoriť
Aby bola spoločnosť slobodná, nestačí slobodu formálne proklamovať. To je cesta pravice, ktorá je ochotná tvrdiť, že slobodný je aj žobrák, ktorý býva pod mostom. Toto je však nepochopenie slobody. Sloboda má zmysel až vtedy, ak ju ľudia majú reálnu možnosť využívať. A nemajú len formálne práva, ale aj skutočné príležitosti. Ak dnes ľudia de facto nemajú možnosť vyjadriť sa k tomu, čo o nich napíše kdejaký novinár, potom de facto nedisponujú slobodou slova. Tou dnes disponujú iba žurnalisti. Lenže ak nám ide skutočne o slobodu, malo by nám ísť o slobodu pre všetkých, nielen pre niekoľkých vyvolených.
Krásny príklad dvojakého metra, aký používajú médiá vo svojej argumentácii voči tlačovému zákonu je nasledujúce tvrdenie z tzv. siedmych hriechov tlačového zákona: „Redakcia nesmie reagovať na odpoveď, čo je protiústavné.“ Pokiaľ teda redakcia nemá právo na odpoveď, je to protiústavné. Ak však toto právo nemá občan, o ktorom redakcia napíše, všetko má byť v najväčšom poriadku. Zdá sa, že niekto tu má klapky na očiach. Nezmyselná je aj kritika, že občan má právo na odpoveď aj pokiaľ je tvrdenie médií pravdivé. Žiadna absolútna pravda totiž neexistuje. Existuje len viacero pohľadov a interpretácií pravdy. Umožniť občanovi, aby mohol prezentovať svoje vnímanie skutočnosti nemôže byť v rozpore s demokraciou. Naopak, takáto možnosť posilňuje pluralitu názorov, a o tom je demokracia predovšetkým.
Médiá sú dnes žalobcom, sudcom aj katom
Ak niekto legálne vlastní zbraň, neznamená to, že môže kohokoľvek beztrestne strieľať. To je ďalšie nepochopenie slobody. Ak niekto legálne vlastní médiá, neznamená to, že môže o niekom písať nepravdy, prípadne ho osočovať a pošliapavať jeho česť. K základným imperatívom právneho štátu patrí, že každý obvinený má pred súdom právo vyjadriť sa k obžalobe. Jedine médiá dnes môžu na Slovensku obžalovať koho len chcú, a to bez toho, aby sa obvinení mohli k veci vyjadriť. Médiá sú dnes žalobcom, sudcom aj katom. Ak toto má byť spravodlivé či demokratické, potom jedine v Orwellovom románe 1984.
Médiá si nemôžu uzurpovať totalitnú moc. Ak sa niekto nemôže reálne brániť voči svojvôli štátu, potom takýto štát označujeme za totalitný. Ak sa však niekto nemôže reálne brániť voči svojvôli médií, má to byť žiarivý prejav najčistejšej demokracie? Prečo ten dvojaký meter. Pomenujme veci pravdivo. Tlačový zákon bez práva na odpoveď vytvára prostredie, v ktorom si médiá môžu uzurpovať totalitnú moc nad informovaním verejnosti. A takéto prostredie nie je v záujme demokracie ani slobody.
Právo na odpoveď je proeurópsky inštitút
Azda najsmiešnejšie je, ak dnes opozícia označuje nový tlačový zákon kvôli právu na odpoveď za neeurópsky. Pritom tento inštitút je celkom štandardnou výbavou tlačových zákonov po celej Európe. Ak niekto označuje tento zákon za neeurópsky, potom zároveň označuje za neeurópsku drvivú väčšinu štátov Európskej únie, vrátane Francúzska, Belgicka, Talianska, Nemecka či Českej republiky. Aj v týchto krajinách bolo právo na odpoveď zavedené nie v rozpore s demokraciou či slobodou, ale naopak – v záujme ich naplnenia.
Vláda nie je nepriateľom médií. Chceme len vytvoriť korektné mediálne prostredie a zabezpečenie toho, čo pozná každý, kto aspoň nazrel do Ústavy Slovenskej republiky – slobodu slova. Kto nemá klapky na očiach, určite chápe, že sloboda je v v demokratickej spoločnosti slobodou jedine vtedy, ak je slobodou pre všetkých rovnako. O tom je demokracia. A o tom je aj právo na odpoveď.